omietka -y -tok ž. vrstva malty, ktorou sa pokrýva povrch múru, vakovka
omietka -ky -tok ž.
omietka -ky -tok ž. i stav. ▶ stavebná hmota pripravená z vody, piesku, vápna, cementu a pod., ktorou sa pokrýva povrch stien a múrov: fasádna, vonkajšia, interiérová, dekoratívna o.; stierková, sadrová, cementová o.; tenkovrstvová, jednovrstvová o.; naniesť, aplikovať sanačnú omietku; odstrániť, zoškrabať navlhnuté omietky; zachovať omietku so stredovekými maľbami; chlapi nahadzovali omietku; zo steny spadol kus omietky; Staré zafajčené omietky bolo treba vymeniť za nové a storočné parkety napustiť lesnou živicou. [J. Heriban] □ pozor, padá omietka! nápis upozorňujúci na nebezpečenstvo úrazu v dôsledku padania omietky
omietka vrstva malty, ktorou sa pokrýva povrch múru • hovor.: vakovka • kožovka: čerstvá omietka, vakovka, kožovka • stav. štuka (jemná, často aj ozdobná vrchná omietka)
omietka, -y, -tok ž. vrstva malty, ktorou sa pokrývajú múry, vakovka: o. na stenách; čerstvá, opadaná o., cementová o., štuková o. hladká;
omietkový príd. o-é práce
omietka ž. čiast. zsl povrchová vrstva na múroch, vakovka: Už opadáva aj ta omietka (V. Rovné BYT); Na ommjécce porobil chtosi palicú čári (Bošáca TRČ); Ňedostali sťe vápno na omítku? (Svätoplukovo NIT)