klamať, -e, -ú nedok. (koho i bezpredm.)
1. zavádzať, mýliť, viesť k nesprávnej predstave o niečom: zmysly nás klamú, stopy klamú; Či ma oči klamú? nemýlim sa? — Tušenie ho neklamalo mal správnu predtuchu.
2. vedome hovoriť nepravdu, luhať, cigániť, podvádzať: klame každým slovom; k. pri hre; k. manžela, manželku byť neverný; klame sám seba nahovára si nepravdu;
opak. klamávať, -a, -ajú;
dok. oklamať
|| klamať sa (v kom, v čom i bezpredm.) byť na omyle, mať nesprávnu predstavu o niečom: Klame sa vo svojich citoch;
opak. klamávať sa;
dok. oklamať sa
oklamať, -e, -ú dok.
1. (koho, zried. čo) povedať nepravdu, podviesť, prekabátiť, previesť, ocigániť: o. obrancu, brankára, súpera, nepriateľa; o. ľud, o. úrad, štát; „Dostal za to železný kríž,“ — oklamal Nemca kaprál. (Heč.) Nuž máš svedomie oklamať ho? (Laz.)
2. (koho) byť neverný dakomu: Ten ti ženu oklame, uvidíš! (Tim.) Oklamal (Albín) ju (Oľgu), cítila to čoraz určitejšie. (Urb.)
3. (koho) nesplniť očakávania, sklamať: Dosť dobré sená, len Rovné nás oklamalo. (Vaj.) Drž sa zeme, tá ťa neoklame. (Kuk.) Ale ma to oklamalo. (Jil.);
nedok. oklamávať, -a, -ajú
|| oklamať sa
1. sklamať sa: Deň je krátky, život dlhý, ver sa oklameš! (J. Kráľ) Ak ju za toho držíš, Iľa moja, tak sa oklameš. (Tim.)
2. dostať sa: o. sa pri kúpe materiálu