Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

odvyknúť -e -ú -kol dok.

1. zbaviť istého zvyku, odučiť: o. dieťa od zlozvyku

2. i odvyknúť si zanechať istý zvyk, odučiť sa: o. (si) od pitia, piť;

nedok. odvykať -á

odvyknúť -kne -knú -kni! -kol -kla -knúc -knutý -knutie dok.

odvyknúť si -kne si -knú si -kni si! -kol si -kla si -knúc si -knutý -knutie si dok.

odvykať -ká -kajú -kaj! -kal -kajúc -kajúci -kaný -kanie nedok. 1. (koho, čo od čoho) ▶ zbavovať niekoho, niečo istého zvyku, návyku; syn. odúčať: o. dieťa od plienok; o. dcérku od zlozvyku ohrýzať si nechty; o. žriebätá od matiek; učitelia postupne odvykajú prváčikov od škôlkarskej hravosti; závislého fajčiara odvykajte pomaly
2. i odvykať si (od čoho, od koho; s neurčitkom) ▶ (vlastným úsilím) zbavovať sa určitého zvyku, návyku, istých (ustálených) spôsobov konania, správania; strácať určitý návyk na niečo, odúčať sa: o. (si) od fajčenia, fajčiť; musí si o. od maškrtenia; nech neodvyká od roboty!; dieťa si postupne odvyká vkladať do úst všetko, čo vezme do ruky; telo si od zimy odvyká veľmi rýchlo; Zvykol si u mňa na prepych chlapec a teraz sa mu ťažko odvyká. [B. Šikula]; Tak sa mi zdá, – nadviazala som, – že aj my si budeme musieť začať od seba odvykať. [J. Šimulčíková]; Kto raz privykne, len ťažko si odvyká. [Týž 2007]
▷ dok. ↗ odvyknúť, k 2 i odvyknúť si

odvyknúť -kne -knú -kni! -kol -kla -knúc -knutý -knutie dok. 1. (koho, zried. čo od čoho) ▶ zbaviť niekoho, niečo istého zvyku, návyku; syn. odučiť: o. dieťa od materského mlieka; nemohla dcéru o. od zlozvyku ohrýzať si nechty; o. psa líhať si na gauč; v liečebni ho odvykli od požívania narkotík a drog
2. i odvyknúť si (od čoho, od koho; s neurčitkom) ▶ (vlastným úsilím) zbaviť sa určitého zvyku, návyku, istých (ustálených) spôsobov konania, správania; stratiť určitý návyk na niečo, odučiť sa: o. od fajčenia, od tanca; o. si zavčasu vstávať; oči jej odvykli od svetla; mnoho ľudí si už odvyklo čítať; Bol som zoslabnutý od nedostatku spánku, od vyčerpávajúcej fyzickej roboty. Odvykol som od nej za tie roky. [B. Šikula]; Ešte si celkom neodvykla od ľudí, preto ich niekedy vyhľadá, aby jej duša celkom nevyprahla. [L. Ťažký]; Odvykli sme hovoriť o dôstojných veciach. [Týž 2010]
▷ nedok. ↗ odvykať, k 2 i odvykať si

odvyknúť i odvyknúť si, -ne, -nú, -kol dok. (od čoho, komu, čomu i s neurč.) stratiť nejaký zvyk, zbaviť sa určitého zvyku, návyku, odučiť sa: o. od roboty, o. od spoločnosti, o. od pijatiky; Pavo odvykol od ľudského spôsobu správania. (Heč.) Mať, tá mi azda odvykla. (Kuk.) Pre zimu Ľudo pomaly aj odvykol kostolu. (Gráf) Odvykli sme pri jedle hovoriť. (Jil.) Mňa unáša túžba už dávno odvyknutá. (Sládk.); nemôžem (si) od toho o.;

nedok. odvykať (zried. i odvykať sa i odvykať si), -á, -ajú

odvyknúť i odvyknúť si dok. csl zbaviť sa nejakého zvyku, odučiť sa (o človeku i zvierati): Odviknul si ot kartí (Kameňany REV); Moseli zme dávad drevo, abi s tú nohu nemohla (krava pri dojení) kopat, ale neodvikla si (Biely Kostol TRN); Tu už ľudze odvikľi ot slaňini (Sobrance)

odvyknúť dk od čoho, čomu stratiť nej. zvyk, zbaviť sa určitého zvyku, návyku, odučiť sa: gsu-liž pak ty, genž na sobe nawiklost magi se prisahaty, weliku pilnost winaložity powiny, abi tomu odwikly? (Le 1730); desvevit honori: odwykel od poctiwosti (KS 1763); krawe dag (prípravok) zest, odwykne, nebude ričati (HK 18. st); byl sem i žilinským kabátom privykel, od myjavských huní konečne odvykel (ASL 18. st); -ať ndk
1. od čoho strácať nej. zvyk, zbavovať sa určitého zvyku, odúčať sa: a consuetudine longissime discedis: od ňečeho odvykáss, z obyčege a zwyklosti wycházýss (WU 1750); desvefio: odwykám, zwyk tratjm; minutatim desvefiunt: pomálu odwykagú od toho (KS 1763)
2. od koho odcudzovať sa niekomu, odstupovať od niekoho: descisco: odwykám, odstupugem od ňeho (KS 1763)