odvetiť, -í, -ia dok. kniž. (komu, čomu, na čo, ako i bezpredm.) dať odpoveď, odpovedať: Artur jej odvetil láskavým, ani otcovským hlasom. (Jégé) Tvoj pozdrav odvetil družne priateľskému slovu. (Jes-á) (Drak) odvetil miernejšie, než sa patrilo odvetiť na richtárov podráždený tón. (Chrob.) Odvetil vyhýbavo a neprívetivo. (Laz.)
vetiť, -í, ia nedok. kniž. zastar.
1. hovoriť, vravieť: Keby ste ju nerozprávali vy — vetím so smiechom, povedal by som, že je vymyslená. (Mor.) Počuje, jak pán učiteľ žiakom takto vetí. (Šteinh.) „Začni!“ vetil Rudopoľský. (Vaj.)
2. dávať odpoveď, odpovedať: Ozvenou ti hlahol hory vetí. (Roy) „O tom ona rada rozpráva,“ vetil na to. (Šolt.);
dok. k 2 odvetiť