odučiť dok.
1. zbaviť návyku, odvyknúť: o. žiaka od zlozvyku, o. dieťa báť sa
2. hovor. absolvovať učenie: o. päť hodín;
nedok. k 1 odúčať -a
// odučiť sa zbaviť sa návyku, odvyknúť: nemôže sa o. od fajčenia, fajčiť; o. sa zlozvyku;
nedok. odúčať sa
odučiť -čí -čia oduč! -čil -čiac -čený -čenie dok.
odučiť sa -čí sa -čia sa oduč sa! -čil sa -čiac sa -čený -čenie sa dok.
odúčať -ča -čajú -čaj! -čal -čajúc -čajúci -čaný -čanie nedok. (koho, čo od čoho/s neurčitkom/zried. čomu) ▶ zbavovať niekoho, niečo istého zvyku, návyku; meniť ustálený spôsob správania, konania niekoho, niečoho; syn. odvykať; op. navykať: o. niekoho od zlozvykov, od povrchnosti; postupne o. dieťa od plienok, od cumlíka; o. psa agresivite; Zvýhodňovaním jedných na úkor druhých zasieva [štát] sebectvo, odúča tolerancii. [L. Ballek]; Aby sme nedopadli ako kôň, ktorého gazda odúčal žrať. [Sme 1997]; Povzbudzujúci humor nás odúča zbytočnej precitlivenosti. [RaŠ 2006] ▷ dok. ↗ odučiť
odúčať sa -ča sa -čajú sa -čaj sa! -čal sa -čajúc sa -čajúci sa -čanie sa nedok. 1. (od čoho/s neurčitkom/zried. čomu) ▶ vlastným úsilím sa zbavovať obyč. nesprávneho návyku; syn. odvykať si: celé mesiace sa o. fajčiť; o. sa nerestiam; odúčanie sa od závislostí; je ťažké o. sa od zlozvykov; rozhodol sa dobrovoľne liečiť a o. sa piť 2. (s neurčitkom) ▶ prestávať používať ustálený spôsob správania, konania; syn. odvykať si; op. navykať si: odúčajú sa používať vlastnú hlavu; odúčali sa rozmýšľať, tvoriť a povedať svoj názor; [...] odúčali sa myslieť na iné ako na najľahšie prežitie, preplávanie. [Slo 2008] ▷ dok. ↗ odučiť sa
odučiť -čí -čia oduč! -čil -čiac -čený -čenie dok. 1. (koho, čo od čoho/s neurčitkom/zried. čomu) ▶ zbaviť niekoho, niečo istého zvyku, návyku; zmeniť ustálený spôsob správania, konania niekoho, niečoho; syn. odvyknúť; op. navyknúť: o. dieťa od plienok; o. syna pitiu studených nápojov; nevedela o. dcérku od zlozvyku cmúľať si palec; Odučil si si žalúdok od poriadnej stravy, musíš si ho znovu vycvičiť. [V. Šikula]; Život ma odučil dôverčivosti. [V. Švenková]; Odučili ju myslieť vlastnou hlavou. [K. Jarunková] 2. (čo) ▶ (o učiteľoch) stráviť istý čas vyučovaním, pedagogickou činnosťou, obyč. v škole; učením, vyučovaním sprostredkovať vedomosti z istej oblasti: kvalitne, svedomite o. svoje hodiny; nestihol o. nové učivo; o. jeden semester na zahraničnej univerzite; kolegyňa za mňa odučila poslednú hodinu; menšie školy majú problém kvalifikovane o. niektoré predmety, najmä výchovy a cudzie jazyky; dostávať plat podľa počtu odučených hodín; kurz bude odučený blokovo ▷ nedok. k 1 ↗ odúčať
odučiť sa -čí sa -čia sa oduč sa! -čil sa -čiac sa -čený -čenie sa dok. 1. (od čoho/s neurčitkom/zried. čomu) ▶ vlastným úsilím sa zbaviť obyč. nesprávneho návyku; op. naučiť sa: o. sa od cigariet; dieťa sa postupne odučí od plienok; človek sa odučil schopnosti vnímať; Prišiel som na liečenie, aby som sa odučil piť. [R. Sloboda]; Pri nej sa odučil zlostiť, kliať – nebolo treba. [L. Ballek] 2. (s neurčitkom) ▶ prestať používať ustálený spôsob správania, konania; syn. odvyknúť si; op. navyknúť si: odučil sa zhovárať s deťmi; je dôležité neodučiť sa smiať; ľudia sa väčšinou odučili fyzicky pracovať; Za tie roky sa odučila pýtať a vysvetľovať. [P. Vilikovský]; Už dávno sme sa odučili čudovať. [J. Lenčo] ▷ nedok. ↗ odúčať sa
odučiť zbaviť návyku • odvyknúť: iba ťažko odučila, odvykla dieťa od hryzenia nechtov • menej vhodné odnaučiť
odučiť, -í, -ia dok.
1. hovor. (čo i bezpredm.) odbaviť si vyučovanie: Predpoludním si odučil v triedach svoje hodiny. (Tat.)
2. (koho od čoho i s neurč.) odvyknúť niekoho od toho, čomu sa naučil (obyč. od nesprávnych, zlých návykov): Veď si svojho kamaráta od pýchy odučil. (J. Chal.) Učili sme sa veršíky, od ktorých nás pán učiteľ len palicou mohol odučiť. (Taj.) Stalo sa niečo také, čo ma odučilo plakávať. (Janč.)
3. nár. (čo) prestať dojčiť, odlúčiť: Keď odučila dieťa, chodila na zárobky. (Kuk.);
nedok. odúčať, -a, -ajú
|| odučiť sa (čo, od čoho, čomu i s neurč.) snahou, úsilím sa zbaviť niečoho, odvyknúť si (obyč. o nesprávnycj návykoch): Nemohli sme sa odučiť slová, ktoré sme počuli. (Kuk.) Váš tesť sa nemôže od toho odučiť, aby hnal dedinčanov na svoj majetok. (Jégé) V živote sa človek všeličomu odučí. (Fig.) Toto bojazlivé dieťa sa odučilo báť. (Vans.);
odučiť dok. csl zbaviť návyku, odvyknúť: A on veru kravu chitro odučiu̯ kopať (Dol. Kubín); Já ta ot toho odučím! (Lukáčovce HLO); Oduč śe ot teho, tag robic (Dl. Lúka BAR) L. odučiď ot pŕs (Bysterec DK) - prestať dojčiť, postupne odvyknúť (dieťa) od materského mlieka
odučiť sa dok. zbaviť sa návyku, odvyknúť: Odušiv sa už aj piť (Muráň REV); Scel bi som śe odučic kuric (Záhradné PRE)
odučiť dk 1. koho od čoho zbaviť niekoho niečoho, odvyknúť niekoho od niečoho, vyviesť z omylu niekoho: errorem alicui adimere: někoho od bludu odučjti, odwésti, z omylu na prawu cestu naprawiti (WU 1750); dedocere: odvčiti; desuefacere: odvčiti (CL 1777) 2. čo oddeliť, odlúčiť, odstaviť (mláďa): teleta okolo splnga mesica (marca) oduč a prodawag; okolo Turicz oduč gahnence a tri razj owce dog pres den (PR 18. st); odúčať, odučievať, -ovať ndk k 1: co odučyewa, nech at bude odučeno (KoB 1666); dedoceo: gináč učjm, odwykám, odučugem (KS 1763); kdíbí ma boli s toho z mladosťi odúčali, ňebol bí som mal teraz tolko trudnosti (DS 1795); odučiť sa čoho od čoho zbaviť sa návyku, odvyknúť od niečoho: dobre sem se ode wsseho toho odučil (DuH 1723); tuto sa uss gednuc nadhernosti a wisokomislnosti diabelskeg odučte (MS 1758); odúčať sa, odučovať sa 1. zbavovať sa návyku, odvykať: dedoceo: odvčam se (AP 1769) 2. čo zabúdať niečo: dedisco: odučugi se, zapominám to, čemu gsem se naučil (WU 1750); dedisco: odučugem se, zapomjnám, čo sem se naučil (KS 1763)