odtieň, -a i odtienok, -nku/-nka m.
1. rôzny stupeň svetlosti al. tmavosti istej farby, jemné rozlíšenie, odstupňovanie farby, nádych: zlatožltý, fialový o., tmavší al. svetlejší o., farby najpestrejších o-ov, farebné o-e; lúče krvavých odtieňov (Švant.); V koberci je votkaných 600 farebných odtienkov. (Heč.)
2. jemný rozdiel v sile, výraznosti a farbe zvuku al. hlasu: jemné, muzikálne o-e (o-y), o-e (o-y) hlasu;
3. jemný rozdiel medzi vecami al. javmi toho istého druhu: najjemnejšie o-y citov, významové o-e (o-y); V jeho (Drakovom) pohľade je akýsi odtienok pokory. (Chrob.) Neušiel mu sebamenší odtieň nových zákonov. (Vlč.) Vítal ho s odtienkom sklamania. (Fr. Kráľ);
odtieňový príd.: o-é farbivá