odsúdiť -i dok.
1. (na súde) uznať za vinného a vyniesť trest: o-li ho na tri roky odňatia slobody, na smrť; podmienečne o-ený za krádež
2. ostro odmietnuť, zavrhnúť: o. výtržnosti mládeže; jeho správanie zaslúži o-enie
3. predurčiť (na niečo nepríjemné): plán o-ený na neúspech, rastliny o-ené živoriť;
nedok. odsudzovať
odsúdiť -di -dia odsúď! -dil -diac -dený -denie dok. 1. i práv. (koho, zried. čo (za čo/pre čo; na čo/na koľko)) ▶ právoplatným rozsudkom (súdu) úradne uznať niekoho za vinného a určiť mu trest: o. úradníka za korupciu, za defraudáciu, za daňové podvody; o. mladistvého za nelegálny predaj; podmienečne, nepodmienečne odsúdený vodič kamióna; súd odsúdil vinníka pre ťažký zločin na doživotie; cirkevný koncil v Kostnici odsúdil majstra Ján Husa na trest smrti upálením; odsúdenie organizovanej skupiny prevádzačov; Odsúdili ho na tri roky do Jáchymova, ale odsedel si iba dva... [J. Tužinský]; Keďže sa obával zajatia a vyšetrovania, sám sa odsúdil vpálenou guľkou do hlavy. [SP 2014] 2. (čo, koho (za čo/pre čo/kvôli čomu)) ▶ vyjadriť, vysloviť zásadný nesúhlas s niečím al. s konaním niekoho, zaujať jasný odmietavý postoj k niečomu, odmietnuť: verejne o. útok, násilie; rázne o. agresívne konanie fanúšikov, demonštrantov; tvrdo o. prejavy netolerancie; o. človeka pre jeho postoje; jednoznačné odsúdenie politickej nekultúrnosti a vulgarity; odsúdenie filmu pre násilie; kritika ostro odsúdila autora kvôli téme románu; Bezpečnostná rada odsúdila KĽDR za vypustenie rakety. [Sme 2009] 3. (koho, čo na čo/k čomu) ▶ nedať inú možnosť, iba danú, neumožniť, nedovoliť nič iné, iba niečo dané, a tým spôsobiť nepriaznivý stav: politickým rozhodnutím o. krajinu k dlhodobej stagnácii; dedičná choroba ju odsúdila na život v izolácii; zmena, ktorá ju definitívne vylúčila zo sveta spoluobčanov a odsúdila na ťaživú samotu [V. Balla] ◘ fraz. niečo je [vopred] odsúdené na neúspech o niečom, o čom sa vopred vie, že zaručene, zo svojej podstaty bude neúspešné; niečo je [vopred] odsúdené na úspech o niečom, o čom sa vie, že bude zaručene, zo svojej podstaty úspešné ▷ nedok. ↗ odsudzovať
odsudzovať -dzuje -dzujú -dzuj! -dzoval -dzujúc -dzujúci -dzovaný -dzovanie nedok. 1. i práv. (koho, zried. čo (za čo/pre čo; na čo/na koľko)) ▶ právoplatným rozsudkom (súdu) úradne uznávať niekoho za vinného a určovať mu trest: o. niekoho na doživotie, na smrť; o. obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu; problém odsudzovania mladistvých; súd odsudzuje páchateľa za spáchanie úmyselného trestného činu; menovaný sa odsudzuje na odňatie slobody na dva roky; protivládne skupiny boli nekompromisne odsudzované na doživotné väzenie či rovno popravu 2. (koho, čo (za čo/pre čo)) ▶ vyjadrovať, vyslovovať zásadný nesúhlas s niečím al. s konaním niekoho, zaujímať jasný odmietavý postoj k niekomu, k niečomu, odmietať: o. pretvárku, klamstvo; dôrazne o. prejavy extrémizmu, teroristické činy; o. film pre brutalitu; rezolúcia odsudzujúca násilie proti civilistom; ja nikoho za nič neodsudzujem dopredu; naša spoločnosť odsudzuje homosexuálov, pretože sú iní; aktivisti odsudzujú spoločnosť za to, že produkuje veľa odpadu; Čím viac človek pozná a chápe, tým ťažšie odsudzuje a súdi. [A. Devečková] 3. (koho, čo na čo/k čomu) ▶ nedávať inú možnosť, iba danú, neumožňovať, nedovoľovať nič iné, iba niečo dané, a tým spôsobovať nepriaznivý stav: znížená pohyblivosť odsudzuje starších ľudí na domáce väzenie; žiarlivosť odsudzuje partnerov k životu osamote; krajina sa odsudzuje na stratu svojej budúcnosti ◘ fraz. [vopred/dopredu] odsudzovať niečo na neúspech vopred predpokladať, byť silne presvedčený, že niečo bude neúspešné; [vopred] odsudzovať niečo na úspech vopred predpokladať, byť silne presvedčený, že niečo bude úspešné ▷ dok. ↗ odsúdiť
odsudzujúci -ca -ce príd. 1. i práv. ▶ (na základe rozhodnutia súdu) uznávajúci vinu obžalovaného a určujúci jeho trest: odsudzujúce rozhodnutie Ústavného súdu; právoplatný o. rozsudok za úmyselný trestný čin; odvolanie smerovalo proti skutkovým zisteniam v celej časti odsudzujúceho výroku; obžaloba sa nedočkala odsudzujúceho verdiktu 2. 2. st. -cejší ▶ (verejne) vyjadrujúci odmietavý, nesúhlasný postoj k niečomu al. ku konaniu niekoho, kritický: matkin o. pohľad; jednoznačne o. postoj verejnosti; očakávať odsudzujúce stanovisko všetkých politických strán; požadovať tvrdšiu a odsudzujúcejšiu formuláciu; v médiách odzneli odsudzujúce slová ▷ ↗ i odsudzovať
kritizovať hodnotiť poukazovaním na chyby, nedostatky • odsudzovať: kritizovať názory niekoho; odsudzujú postup pri prijímaní uchádzačov • zavrhovať (odmietať ako nevhodné): zavrhuje pokrytectvo • pranierovať (verejne): pranierovanie administratívy • fraz. stavať na pranier (verejne kritizovať): neváhali básnika stavať na pranier • súdiť (vynášať posudok o niekom, o niečom): jeho nedostatky prísne súdi • expr. biľagovať (verejne obviňovať, negatívne označovať) • posudzovať (neoprávnene kritizovať): Neposudzuj iných! • vyčítať: vyčítať autorovi nedôslednosť, kritizovať autora za nedôslednosť • expr. bičovať (nemilosrdne kritizovať): nevyberane bičoval jeho slabosti • pren. expr. rezať (ostro kritizovať): novinár ostro reže do pomerov • hovor. expr. podávať si (vyberať si za predmet kritiky): teraz si kritici podávajú najnovšiu inscenáciu v divadle • pejor. kritikárčiť (neodborne kritizovať)
odsudzovať p. kritizovať
odsúdiť, -i, -ia dok.
1. (koho) rozhodnutím súdu uznať obžalovaného vinným a určiť mu trest: o. niekoho na dlhoročný, doživotný žalár, na smrť, o. niekoho pre poburovanie, o. niekoho za ublíženie na tele;
2. (čo, koho) vysloviť nepriaznivý úsudok, mienku, názor o niečom, o niekom, odmietnuť: o. zlozvyky, o. názory niekoho; o. platný spoločenský poriadok (Fr. Kráľ); Celý svet vás odsúdi a zneváži. (Tim.)
3. (koho, čo na čo, k čomu i s neurč.) prinútiť, určiť niekoho al. niečo k niečomu nepríjemnému, ťažko znesiteľnému ap.: telo odsúdené na nečinnosť (Zúb.); Ty si odsúdená na dlhé utrpenie. (Jégé) Človek odsúdený je na pretvárku. (Chrob.) Zvíťazil ten, ktorého odsúdili na porážku. (Mor.); o. úbožiakov k biede (Vám.); krajina k hladu odsúdená (Jil.); Bola odsúdená len straty znášať. (Škult.);
nedok. odsudzovať, -uje, -ujú
|| odsúdiť sa uznať seba samého vinným: Maťo odsúdil sa sám. (Jil.);
nedok. odsudzovať sa