odpustiť, -í, -ia, rozk. -pusť/-pusti dok.
1. (komu čo) nenástojiť na potrestaní (obyč. za spáchaný zlý, nesprávny skutok) al. zaplatení nejakého poplatku: o. niekomu trest, dlžobu, pokutu; o. niekomu hriechy, vinu; Nič z daní nám neodpustia. (Jil.)
2. (komu čo i so spoj. že) nenahnevať sa, neuraziť sa pre nevhodné konanie, správanie, prepáčiť: nemôžem ti to o.; ja vám to nikdy (do smrti) neodpustím; dlho mu (jej, im) nevedel o.; Ráčte odpustiť, že vás vyrušujem. (Jégé) Odpusťte, že si vás nevšímam. (Krno); odpusťte mi moju smelosť zdvorilostná formula vyslovovaná obyč. pred prednesením nejakej žiadosti;
nedok. odpúšťať, -a, -ajú
|| odpustiť si (obyč. v zápore; čo) zriecť sa niečoho, odriecť sa: Neodpustil si poznámku. (Jil.) Ľudo si nemohol odpustiť niekoľko zlomyseľných myšlienok. (Gráf)