odlúčenie -nia -ní s. (i od koho, od čoho) ▶ oddelená existencia ďaleko od niekoho, od niečoho blízkeho (pociťovaná negatívne); stav takéhoto jestvovania, odtrhnutosť; syn. odlúčenosť: krátke, dlhé, dočasné o.; partnerské o.; o. od domova; o. od manžela, od detí; nepriaznivý účinok odlúčenia dieťaťa od matky; znášať o.; žiť v odlúčení nie je jednoduché; náročná práca si vyžadovala časté odlúčenia; Odlúčenie ostalo medzi nimi, aj teraz cítil ten hlúpo premárnený čas. [P. Andruška] ▷ ↗ i odlúčiť, odlúčiť sa
odlúčený -ná -né príd. 1. 2. st. -nejší ▶ (o ľuďoch) ktorý je bez spoločnosti blízkych; odčlenený od niekoho, od kolektívu, izolovaný: internet pomáha spájať odlúčených ľudí; v tábore sa stretnú odlúčení súrodenci z detských domovov; boli svedkami priateľského privítania dvoch odlúčených priateľov; čím nižšie sa dostávame, tým sme odlúčenejší ▷ sociol. sociálne odlúčené skupiny obyvateľov marginalizované skupiny obyvateľov žijúce obyč. v nevyhovujúcich, provizórnych podmienkach oddelene od obcí a miest, napr. v chudobných štvrtiach al. ako bezdomovci; práv. odlúčené dieťa dieťa, ktoré je sprevádzané dospelým utečencom, imigrantom, ktorý však nie je ochotný al. schopný prevziať zodpovednosť za dlhodobú starostlivosť oň; práv. odlúčený rodič rodič, ktorý v dôsledku rozvodu, rozchodu al. právnej nespôsobilosti nežije s dieťaťom v spoločnej rodine; admin., ekon. odlúčené pracovisko vzdialené pracovisko, na ktorom je výrazne sťažená kontrola pracovných výkonov
2. odb. ▶ (o častiach, o zložkách látok) oddelený od celku (v procese výroby), separovaný, izolovaný: škodlivé odlúčené častice; odvod odlúčeného prachu zo zbernej plochy
3. ▶ (o veciach, o miestach) vyskytujúci sa iba sám, oddelene, vzdialene od iných, izolovaný; syn. osamelý: žila v odlúčenom domčeku; Čo mal Boh za lubom, keď vybral také vzdialené a odlúčené miesto? [SmN 2005]
4. náb. ▶ (z pohľadu katolíckej cirkvi) ktorý sa zriekol presvedčenia, ideológie, príslušnosti k niečomu a pod.: koniec intolerancie a začiatok dialógu s odlúčenými bratmi; zjednotenie východných odlúčených kresťanov s katolíckou cirkvou
▷ ↗ i odlúčiť, odlúčiť sa
odlúčiť -či -čia odlúč! -čil -čiac -čený -čenie dok. 1. (koho (od koho, od čoho)) ▶ oddeliť ľudí od seba a tým obyč. pretrhnúť citové puto, rozlúčiť: o. deti od rodiny je možné len na základe rozhodnutia súdu; nás odlúči len smrť; čas odlúčil priateľov z mladosti; [...] dieťa sa nemá hneď po pôrode o. od matky, pretože sa tým matka i dieťa dostávajú do traumy. [Sme 1994]
2. (koho (od koho; z čoho), čo (od čoho; z čoho)) ▶ odňať od celku niekoho, niečo, čo bolo spojené al. spolu, osamostatniť, oddeliť, izolovať: v škole nemožno o. vyučovaciu stránku od výchovnej; byť za odlúčenie cirkvi od štátu; vydali rozkaz, aby ho odlúčili od ostatných väzňov; A keď cestou zazreli kŕdeľ oviec, aj z nich zopár najlepších odlúčili. [A. Habovštiak]; Zákonodarcovia pripravili právnu normu, ktorá odlúči z pôsobnosti polície výkon štátnej správy. [Sme 2003]
3. (čo (od čoho)) ▶ nepripúšťaním k matke spôsobiť, aby sa mláďa naučilo prijímať inú potravu ako materské mlieko, odstaviť: o. teliatka, jahňatá; úplne o. žriebä od kobyly; matky ustarostene bučia za odlúčenými mláďatami
4. odb. (čo (z čoho; od čoho)) ▶ oddeliť jednotlivé zložky látky (v procese výroby, zo spalín a pod.), separovať: o. tuhé zložky; o. prachové častice v spalinách pomocou filtra; o. z krvi protilátky; zariadenie odlúči zo slamy zostávajúce zrná
▷ nedok. ↗ odlučovať
odlúčiť sa -či sa -čia sa odlúč sa! -čil sa -čiac sa -čený -čenie sa dok. 1. (od koho, od čoho; ø) ▶ vzdialiť sa od niekoho, od niečoho (na istý čas), rozlúčiť sa; opustiť, zanechať niekoho, niečo, rozísť sa (a tým pretrhnúť citové puto): o. sa od manžela, od manželky; prváci sa v triede odlúčili od svojich rodičov; nemohli sa od seba o.; odlúčila sa od rodiny a vstúpila do kláštora; Podistým neznesiteľne trpela pri pomyslení, že sa odlúčime na dlhý čas [...]. [J. Lenčo]
2. (od koho, od čoho; z čoho) ▶ oddeliť sa od skupiny, od celku, odpojiť sa, osamostatniť sa: niekoľkí vojaci sa odlúčili od jednotky; frakcia sa odlúčila od materskej strany; pri stúpaní do kopca sme sa odlúčili od ostatných; vlajková loď sa odlúčila od flotily; zo stáda sa odlúčilo zopár kráv; odlúčenie sa školského úradu od mestského úradu; silnejú snahy zabrániť ďalším odlúčeniam sa štátov z federácie; Futbal a rugby sa od seba definitívne odlúčili. [J. Fekete]; Nesmrteľnosť teda nie je prisľúbená duši odlúčenej od tela, ale celému človekovi. [KN 2001]
3. fyziol., lek. (ø; z čoho; od čoho) ▶ (obyč. o tkanivách) oddeliť sa od základu, odtrhnúť sa, uvoľniť sa: v poslednej fáze pôrodu sa odlúči placenta od maternice; afty sa už celkom odlúčili; roztoče sa živia odumretými bunkami kože, ktoré sa odlúčili z nášho tela; čiastočné, úplné odlúčenie sa sietnice
4. odb. (ø; od čoho) ▶ (o zložkách látok) oddeliť sa obyč. počas technologického procesu al. počas výroby, separovať sa: v procese sušenia sa voda odlúči; pri menšom tlaku sa plyny v tavenine odlúčia a vytvárajú bubliny; tech., environ. gravitačné odlúčenie sa tukov na hladine
▷ nedok. ↗ odlučovať sa
odlučovať -čuje -čujú -čuj! -čoval -čujúc -čujúci -čovaný -čovanie nedok. 1. (koho (od koho, od čoho)) ▶ oddeľovať ľudí od seba a tým obyč. pretŕhať citové puto: dieťa nemožno o. od rodičov; nie je vhodné hneď po pôrode o. matky od novorodencov; vyhnanstvo odlučuje človeka od rodiny a od vlasti; hluchota ho pomaly odlučuje od sveta; smrť odlučuje tých, ktorí patrili k sebe
2. (koho (od koho; z čoho), čo (od čoho; z čoho)) ▶ odnímať od celku niekoho, niečo, čo bolo spojené al. spolu, osamostatňovať, oddeľovať, izolovať: o. cirkev od štátu; myslením odlučujeme podstatné od nepodstatného; odlučujeme nebezpečných vrahov zo spoločnosti; Literatúru [nejakého národa] nie je možné od nijakej z iných nasilu odlučovať, odštiepiť, ale ani s nijakou z iných nasilu zjednotiť. [L. Ballek]
3. i fyziol., lek. (čo (od čoho; z čoho)) ▶ oddeľovať niečo od povrchu tkaniva: krém, masť pomáha o. z kože šupiny a pôsobí protizápalovo; roztok čistí ranu a odlučuje nekrózu; sťahy svalov odlučujú placentu od steny maternice
4. (čo (od čoho)) ▶ nepripúšťaním k matke spôsobovať, aby sa mláďa naučilo prijímať inú potravu ako materské mlieko, odstavovať: o. teliatka; o. jahňatá od bahníc; žriebätá bývajú niekedy odlučované predčasne
5. odb. (čo (z čoho; od čoho)) ▶ oddeľovať jednotlivé zložky látky (v procese výroby, zo spalín a pod.), separovať: o. kaly, prachové častice; o. olej od vody; zariadenie na odlučovanie škodlivín z ovzdušia; už dávno v minulosti odlučovali meď od striebra pomocou olova
▷ dok. k 1 – 2, 4, 5 ↗ odlúčiť
odlučovať sa -čuje sa -čujú sa -čuj sa! -čoval sa -čujúc sa -čujúci sa -čovanie sa nedok. 1. (od koho, od čoho) ▶ vzďaľovať sa od niekoho, od niečoho (na istý čas), lúčiť sa; opúšťať, zanechávať niekoho, niečo, rozchádzať sa (a tým pretrhávať citové puto): keď dieťa učíme o. sa od nás, malo by sa cítiť isto; nerád sa odlučuje od kamarátov; keď chodil na týždňovky, musel sa o. od rodiny
2. (od koho, od čoho; z čoho) ▶ oddeľovať sa od skupiny, od celku, odpájať sa, osamostatňovať sa: z húfu sa odlučujú malé skupinky rýb; od poľnohospodárstva sa postupne odlučovali remeslá; v ten deň americký konvoj signalizoval, že sa odlučuje od flotily [V. Krupa]; Medovnikári sa od pekárov začali odlučovať až v 17. storočí. [VNK 2001]
3. fyziol., lek. (ø; z čoho; od čoho) ▶ (obyč. o tkanivách) oddeľovať sa od základu, odtrhávať sa, uvoľňovať sa: pri psoriáze sa niekedy necht začne o. od nechtového lôžka; odumreté bunky sa odlučujú od kože; epitel sa odlučuje v podobe špirály; dužina plodu broskyne sa dobre odlučuje od kôstky; časti zhrubnutej výstelky maternice sa z tela odlučujú
4. odb. (ø; od čoho) ▶ (o zložkách látok) oddeľovať sa obyč. počas technologického procesu al. počas výroby, separovať sa: pri tepelnom spracovaní ropného piesku sa odlučujú živice; čerstvá syrová hmota sa počas zahrievania odlučuje od kyslej srvátky; nesprávny olej v systéme klimatizácie sa odlučuje od chladiva
▷ dok. ↗ odlúčiť sa