ochotný príd. prejavujúci ochotu: o. pracovník, byť o. voči starším, o. pomôcť;
ochotne prísl.: o. ísť
ochotne 2. st. -nejšie prísl.
ochotne 2. st. -nejšie prísl. ▶ prejavujúc ochotu, vôľu niekomu vyhovieť, pomôcť, vyjsť v ústrety; op. neochotne: o. každému poradiť, poskytnúť informácie; o. odpovedať na všetky otázky; ľudia nám veľmi o. pomohli; chlapci o. plnia príkazy; súhlasil nie práve najochotnejšie; Pretože ak sa človek na niečo teší, ochotnejšie spolupracuje, ako keď to robí z donútenia. [D. Kapitáňová]
ochotne prejavujúc ochotu • vďačne • rád: ochotne, vďačne, rád pomôže každému, kto o to požiada • úslužne (ochotne a pozorne): úslužne vysvetľoval, kadiaľ sa dostanú do mesta • priochotne (veľmi ochotne) • expr. preochotne (príliš ochotne): priochotne, preochotne začal vyberať pokuty • fraz. bez všetkého
rád2 1. prejavujúc radosť, potešenie, s ochotou, s potešením • ochotne • vďačne • s radosťou: každému rád, ochotne poradí; vďačne ti pomôžem
2. bežne, často sa vyskytujúc, vo väčšine prípadov • spravidla • zvyčajne • obyčajne: rád, spravidla sa zabudne pozdraviť; taká rana zvyčajne, obyčajne hnisá
3. p. áno
ochotný príd. prejavujúci ochotu, u ktorého, v ktorom sa javí ochota: o. človek, o. hlas;
ochotne prísl.;
ochotnosť, -ti ž. zried. ochota
ochotný príd. strsl, zsl prejavujúci ochotu: Vereňica blízo seďeu̯a, šikovná a ochotná chitro sa zohu̯a po_ctuou po tú viličku (Podkonice BB); Jeho žena bola ochotnou, že mi pojča̋ (Jasenová DK); Dobrí človek to bol, srdeční, ochotní ždi pomósc každému (Rajec. Lesná ŽIL); On bol ždi ochotní (Lukáčovce HLO); ochotne prísl.: Ochotňe ná_naozaj pomohou̯, móžen povédaťi (Ozdín LUČ)