obzor, -u, 6. p. -e m.
1. rovina, čiara, kde sa z istého pozorovacieho stanoviska obloha zdanlivo stýka so zemou; časť z istého stanoviska pozorovaného, pozorovateľného zemského povrchu a oblohy; horizont: vrchy splývajú s o-om; slnko sa skláňa k o-u zapadá; mesiac vyšiel nad o., nad o-om svietia hviezdy; Vynoril sa spoza obzoru i mesiac (Vám.) vyšiel. Uvidel ho miznúť ani vtáka už skoro na samom okraji obzoru. (Jégé) Autá nám úplne zakrývali obzor (Štítn.) znemožňovali výhľad; ďaleký o., pren. ďaleké o-y ďaleká budúcnosť; stratiť sa z o-u prestať byť viditeľný, pozorovateľný, pren. stratiť niekoho z o-u z dohľadu; nemať o ňom vedomosti, zprávy, nevedieť o ňom; niečo je, zjavuje sa na o-e, pren. blíži sa, očakáva sa, je časovo blízke; niečo sa zjavilo, objavilo na o-e, pren. (i o človeku) vyskytlo sa, objavilo sa; začalo účinkovať, pôsobiť; pren. otvorili sa mu (pred ním), ukázali sa mu nové, vábivé, krásne o-y perspektívy; Knieža má pred sebou široké obzory (Hor.) veľkú budúcnosť; veľké perspektívy.
2. rozsah toho, čo človek postihuje vnútornými schopnosťami, okruh znalostí, vedomostí; rozhľad: duševný, duchovný o., myšlienkový, politický, literárny o., mať široký, úzky, obmedzený, meštiacky o.; rozšíriť si o. čítaním dobrých kníh; Dieťa s obzorom tesných múrov kláštorských. (Kuk.)
3. astron. najväčší kruh, v ktorom pretína nebeskú sféru rovina kolmá na smer zemskej príťažlivosti; let. umelý o. prístroj udávajúci polohu lietadla vzhľadom ku skutočnému obzoru;
4. geol. vrstva hornín istého zloženia;
ban. výškové rozčlenenie ložiska na vodorovné smerné pásy; sústava dlhých banských diel v úrovni príslušného smerného dobývacieho pásma;
obzorový príd.