obviniť dok. pokladať, vyhlásiť za vinníka: o. niekoho z krádeže, z priestupku; o-l sa, že nezabránil nešťastiu; falošné o-enie;
nedok. obviňovať
obviniť, -í, -ia dok. (koho z čoho i so spoj. že; zried. i koho za čo, pre čo, kniž. i čím) pripísať, pririeknuť niekomu vinu na niečom; vyhlásiť, že niekto vykonal niečo zlé, že je príčinou niečoho zlého: o. niekoho z nečestného konania, zo zrady, z krádeže, z podvodu, z úplatkárstva; brániť sa proti obvineniu, nespravodlivé obvinenie; Opovážil sa ho obviniť u kráľa, že im uzmul dve-tri viesky. (Jégé);
nedok. obviňovať, -uje, -ujú: Seba obviňuje za všetko nešťastie. (Al.) Vretenicu nemožno obviňovať pre jej jed. (Fel.) Aký hriech spáchal? Čím ho obviňujú? (Jes.)
|| obviniť sa (z čoho i so spoj. že) pripísať, pririeknuť si vinu na niečom, uznať seba za vinného;
nedok. obviňovať sa
viniť, -í, -ia nedok. (koho, čo z čoho i so spoj. že; zried. i koho, čo za čo, pre čo, kniž. i čím) pripisovať, pririekať niekomu, niečomu vinu na niečom; vyhlasovať, že niekto, niečo je príčinou niečoho zlého, obviňovať: Vinil každého, celý svet. (Jégé) Stará mať vinila „z hriechu“ aj mňa. (Taj.) Prestali sme úradníka viniť, že nám chce hádzať polená do kolies. (Kuk.) Vinil desiatnika za to, že bol opitý. (Tomašč.) Vinia spoločenstvo pre prípadný svoj neúspech. (Ráz.); vinenie zradou krajiny (Kub.);
dok. obviniť