obvinenie -nia -ní s. 1. práv. (i z čoho; pre čo) ▶ (v trestnom práve) procesný úkon vyšetrovateľa al. policajného orgánu, ktorý na základe zistených skutočností oznámi podozrivej osobe, že je vinná zo spáchania trestného činu, a vznesie voči nej vinu v úradnej písomnej forme: policajné uznesenie o obvinení podozrivej osoby pre prečin výtržníctva; prokurátor zrušil o. ako neopodstatnené; čeliť obvineniam z trestných činov lúpeže a vraždy; muža zbavili obvinenia na základe nových dôkazov □ vzniesť proti niekomu obvinenie obviniť niekoho
2. (i z čoho) ▶ tvrdenie o niekom, že svojím konaním porušil nejaké pravidlo (právne, morálne) al. dohodu; pripísanie viny niekomu, niečomu na niečom (i v rozpore so skutočnosťou), obžalovanie: vážne, závažné o.; krivé, falošné o.; odmietnuť, poprieť, vyvrátiť nespravodlivé o.; brániť sa proti obvineniu; nechce riskovať obvinenia; vmietla mu do tváre o. obvinila ho; na jeho adresu často prichádzali obvinenia; o. z korupcie, z nevery sa nezakladá na pravde; pokúšala som sa zľahčiť jej obvinenie úsmevom [E. Farkašová]; Počúva obvinenia, z ktorých tryská hnev. [J. Lenčo]
▷ ↗ i obviniť
obviniť -ní -nia obviň! -nil -niac -nený -nenie dok. 1. práv. (koho (z čoho; pre čo)) ▶ (v trestnom práve) vzniesť obvinenie, na základe zistených skutočností oznámiť podozrivej osobe, že je vinná zo spáchania trestného činu, a vzniesť voči nej vinu v úradnej písomnej forme: vyšetrovateľ muža obvinil zo spáchania trestného činu vraždy, pre prechovávanie drog; polícia obvinila aj spoločníkov zadržaného; všetky obvinené osoby popierajú nahováranie na podvod; Ak svedkovia potvrdia, že policajti naozaj útočili, nebude problém obviniť ich. [Slo 2002]
2. (koho, čo (z čoho/za čo/s vedľajšou vetou)) ▶ vyhlásiť, že niekto vykonal niečo zlé, že je príčinou niečoho zlého, označiť niekoho za vinníka; pripísať niekomu, niečomu vinu na niečom: o. manžela z nevery, z klamstva; funkcionára verejne obvinili z úplatkárstva; za svoj neúspech obvinila rodičov; učiteľ obvinil žiaka, že odpisoval; obvinil úrad z toho, že si nerobil dobre svoju prácu; rozhádaní sa vzájomne obvinili za tú nepríjemnosť; myslíš, že keď sa obviníš, tak sa niečo zmení?; Prešlo však len pár týždňov a v akomsi rozhovore sa na Kameníka osopila, obviniac ho z klebetnosti. [J. Lenčo]; Neopováži sa ho obviniť za svoje utrpenie. [L. Ťažký]; Človek neprávom obvinený z klamstva prská, kto má trochu za nechtami, ohradí sa, kto klame, je ticho a čaká na ďalší úder. [D. Dán]
▷ nedok. ↗ obviňovať
obviňovať -ňuje -ňujú -ňuj! -ňoval -ňujúc -ňujúci -ňovaný -ňovanie nedok. 1. práv. (koho (z čoho; pre čo)) ▶ (v trestnom práve) vznášať obvinenie, na základe zistených skutočností oznamovať podozrivej osobe, že je vinná zo spáchania trestného činu, a vznášať voči nej vinu v úradnej písomnej forme: o. podozrivých; policajný vyšetrovateľ nemôže o. bez dôkazov; majiteľa podniku obviňujú pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu; polícia obviňuje študentku z krivej výpovede
2. (koho, čo (z čoho/za čo/s vedľajšou vetou)) ▶ vyhlasovať, že niekto vykonal niečo zlé, že je príčinou niečoho zlého, označovať niekoho za vinníka; pripisovať niekomu, niečomu vinu na niečom: o. žiakov, mládež z lenivosti; obviňuje suseda z vecí, za ktoré nemôže; svokra ju stále obviňovala, že málo upratuje; obviňoval sa, že neprišiel skôr; obviňovaný tréner odstúpil z funkcie; pokračovať vo vzájomnom obviňovaní za chyby minulosti; Nevedeli, na koho zvaliť vinu, nuž sa obviňovali navzájom. [V. Šikula]; Po prehre neobviňuj hráčov. [J. Fekete]; My sme ich doviedli k zločinu a potom ich obviňujeme za dva zločiny: za to, že sa dali doviesť k tomu zločinu, a za to, že ho spáchali. [J. Johanides]; Za rodinou kráčajú Iva s Igorom, Diana s Petrom a Martina. Smutní, obviňujúci osud, Boha, nevedno koho za to, čo sa stalo. [T. Keleová-Vasilková]
▷ dok. ↗ obviniť