obruč, -e ž.
1. železný al. drevený (obyč. kruhovitý) pás, ktorý sa naťahuje, pripevňuje na rozličné predmety s cieľom stiahnuť, upevniť ich; ráf: železná o. na sude; natiahnuť, navliecť na niečo (napr. na sud, koleso) o-e; Kolesá na voze dostali železné obruče. (Hor.) Pravé koleso obťahovali obruče. (Gab.); obručami späté kade (Vaj.); obručami kovaná debna (Al.), Chcel by povedať niečo, ale prse akoby obruč stiahla a tlačila. (Kuk.); pren. Obruče rúk povolili (Švant.) zovretie. Obruč divákov začala sa uvoľňovať (Kuk.), ktorí boli naokolo, sa začali rozchádzať.
2. predmet kruhovitého tvaru používaný na rozličné ciele: levy (na bráne) s obručami v nozdrách (Jes.); Keď ju (bárku) priviazali o obruč, vyskočil na schody. (Kuk.) Detváky preháňali kyjačkami drevené obruče. (Gab.) Ako si otriasala vodu zo šiat, pukne jej obruč v letnici (Záb.) kruhovitá drôtená výstuha sukne (krinolíny);
šport. kovový kruhovitý predmet, do ktorého sa pri basketbale vhadzuje lopta, hlavná časť basketbalového koša; odb. zried. gumené, automobilové o-e pneumatiky;
obručový príd.: o-é drevo, železo na výrobu obručí; o-é klince na pribíjanie obručí