obojživelník, -a, mn. č. -y m.
1. živočích uspôsobený žiť na suchu i vo vode; zool. obojživelníky trieda stavovcov schopných žiť na suchu i vo vode (Amphibia): žaba je o.;
2. (o človeku mn. č. -ci) hovor. človek, zviera al. vec schopná prispôsobiť sa dvom protichodným situáciám, prostrediam, činnostiam ap.;
často pejor. o človeku prispôsobujúcom sa z vypočítavosti dvom rozličným názorom ap.: Vo vnútri bol Peter obojživelníkom, všímal si blízkosť aj diaľku odrazu. (Rys.) Necítil sa dobre tam, kde boli dámy, a preto sa chlúbieval, že je nie obojživelník. (Vans.);
obojživelnícky príd. iprísl. k 2 schopný prispôsobiť sa dvom protichodným situáciám, prostrediam ap.;
pejor. dvojaký, obojaký; falošný; dvojako, obojako; falošne: ten mimikrovský prímer k prostrediu, tá obojživelnícka pohotovosť (Hviezd.);
obojživelníctvo, -a str. prispôsobivosť dvom protichodným situáciám, prostrediam ap.;
pejor. dvojakosť, obojakosť; falošnosť: nedostatky vzniklé epicko-dramatickým obojživelníctvom rozhlasových počiatkov (Karv.); Obojživelníctvo, slúženie dvom pánom, sedieť na dvoch stoličkách, to je život rozmaznaného syna národa. (Kuk.)