oblúk, -a m.
1. oblé, kruhovité zakrivenie, zaoblenie: spraviť (v chôdzi) o., obísť niečo o-om, letieť o-om; Miloš sa kĺže sólo, robiac veľké oblúky. (Kuk.) Hodil klobúk na vešiak veľkým prsným oblúkom. (Karv.); ohnúť sa do o-a; Nad očami klenie sa pravidelný oblúk obŕv. (Fig.) Obsadili (Maďari) ich (Polovcov) od Marty v oblúku až po dolnú Nitru. (Škult.);
geom. časť krivky omedzená, ohraničená dvoma bodmi: kruhový, parabolický o.;
2. oblé, kruhovite zakrivená, zaoblená vec: mostový o., oceľový, kamenný o.; Brána s veľkým oblúkom vedie pod šopu. (Vaj.) Zastal pred jedným z veľkých, nízkych oblúkov, ktorými vyzeral na Dunaj. (Jégé);
stav. nosná oblá konštrukcia nad otvorom medzi dvoma stĺpmi: víťazný, triumfálny o. klenutá brána s jedným al. dvoma priechodmi postavená na oslavu víťazstva; anat. rebrový, čelový, nadočnicový o.; geogr. karpatský o. karpatské pohorie (kruhovite zakrivené); el. tech. elektrický o. vodivé spojenie medzi koncami vodiča pri prerušení prúdového obvodu; fyziol. reflexný o. spojenie senzorickej a motorickej nervovej oblasti;
oblúkový príd. majúci podobu oblúka: o-é zakrivenie, o. pohyb; o-é sklepenie, o-á klenba, brána, o. most; odb. o-á píla majúca oblúkový rám; geom. o-á miera udávajúca veľkosť uhla dĺžkou oblúka medzi ramenami uhla na kružnici; el. tech. o-á lampa, o-á pec svietiaca, vykurovaná elektrickým oblúkom: o-é zváranie elektrickým oblúkom; žel. o-á výhybka s oblúkom na hlavnej i odbočujúcej koľaji;
oblúčik, -čika/-čka, zried. i oblúčok, -čka m. zdrob. malý oblúk; strel. spúšťový oblúčik kovový chránič spúšte;
hud. značka označujúca spojenie nôt, ligatúra;
oblúčikový i oblúčkový príd.