obeta -y obiet ž. obeť (význ. 1, 2): eucharistická o.; matkina o-a nebola márna; byť schopný o-y
□ prinášať o-y obetovať sa;
obetný príd.
obeta -ty obiet ž. 1. ▶ dar, ktorý sa prináša nadprirodzeným silám, nejakému božstvu, bohom, bohu al. Bohu ako vyjadrenie vďaky, úcty, prosby a pod.; slávnostný obrad odovzdávania tohto obetného daru, obeť: krvavá o. zvieratá, ktoré boli najskôr zabité a potom celé al. len ich časti spálené; nekrvavá o. rôzne plody z úrody; zápalná, zmierna, ďakovná o.; starozákonné obety; Izraeliti denne prinášali obety Bohu; Inkovia vykonávali ľudské obety; Mal by som postaviť zo skál oltár a ako dávnoveký pohan priniesť slnku obetu. [M. Zelinka] 2. cirk. ▶ (v katolíckych, pravoslávnych a staroorientálnych cirkvách) bohoslužobný úkon, kde jednotlivec prináša Bohu (bezprostredne al. prostredníctvom kňaza či inej osoby) nejaký dar ako znak viery, oddanosti a závislosti, obeť: eucharistická, svätá o.; veľkonočná o.; Kristova o. na kríži obetovanie sa, smrť Ježiša Krista na kríži, ktorú Cirkev obnovuje nekrvavým spôsobom každodenným slávením eucharistie, svätej omše 3. ▶ nezištné konanie v prospech druhého a na úkor seba, dobrovoľné zrieknutie sa niečoho cenného, významného v prospech druhého, obeť: byť schopný obety; matkina o. nebola márna □ priniesť, prinášať obetu, obety obetovať sa
obeta p. obeť 1
obeť 1. dar božstvu; nezištné konanie v prospech iného a na úkor seba • obeta: obeť, obeta Bohu; urobím to, hoci si to vyžaduje obeť, obetu • arch. žertva: Abrahámova žertva
2. p. korisť
obeta, -y, obiet ž. obeť: Pohania obetovali svojim bohom a po obetách usporadovali hostiny. (Hor.) Bol z Kysúc, kde pohoda srdca sa vykupuje ťažkou obetou. (Jil.);
cirk. omša (v rímskokatolíckej cirkvi)
(jedna) obeta; (bez) obety; (k) obete; (vidím) obetu; (hej) obeta!; (o) obete; (s) obetou;
(dve) obety; (bez) obiet; (k) obetám; (vidím) obety; (hej) obety!; (o) obetách; (s) obetami;