obeť, -te ž.
1. zviera, vec, zried. i osoba venovaná, prinesená božstvu (obyč. pohanskému) na vyjadrenie úcty, vďaky, prosby ap.: Klásť obete na oltár Perúna. (Hor.); zápalná o. ktorá sa pri obrade spáli;
2. slávnostný obrad, pri ktorom sa božstvu venuje, prináša zviera, vec, zried. i osoba na vyjadrenie úcty, vďaky, prosby ap.: oltáre hotové k obeti (Botto);
cirk. omša, obeta (v rímskokatolíckej cirkvi);
3. dobrovoľné zrieknutie sa niečoho cenného, obyč. v prospech niekoho (niečoho), nezištné konanie v prospech niekoho (niečoho): Hory obetí musia odprevádzať každý milimetrík pokroku. (Vám.) Láska sa meria schopnosťou k obetiam. (Krčm.); priniesť, prinášať o-e za niečo, za niekoho, pre niekoho obetovať niečo; žiadať, vyžadovať od niekoho o-e; urobiť niečo i za cenu o-í; byť schopný obetí za niečo; arch. priniesť niečo v o. ako obeť, obetovať;
šach. vedomé zrieknutie sa figúry s istým cieľom; pren. ťažké o-e veľké straty; krvavé o-e straty na životoch
● kniž. priniesť, prinášať o. (o-e) na oltár vlasti obetavo konať za vlasť;
4. trochu zastar. dobrovoľný (peňažný) príspevok, dar, milodar: Básnik vyzýva národ k obetiam na veľkolepý chrám umenia. (Vlč.)
5. osoba, zviera al. vec podliehajúca ničivému účinku niečoho (niekoho); osoba, zviera al. vec, ktorej sa niekto (niečo) násilím zmocnil (-o); korisť: stať sa, byť o-ou vojny, prírodnej katastrofy; padnúť za o. (arch. v o.) nepriateľom; počet o-í (napr. epidémie); Razom sa zatočil a spadol bez vedomia na svoju obeť. (Jégé); vrhnúť sa na bezbrannú obeť (Švant.)