obdĺžnik -a m.
1. pravouhlý štvoruholník s nerovnakými stranami
2. plocha al. predmet takého tvaru: o. dverí;
obdĺžnikový príd.: o-á budova
obdĺžnikový -vá -vé príd.
obdĺžnikový -vá -vé príd. ▶ majúci tvar obdĺžnika, rovinného geometrického útvaru s dvoma kratšími rovnobežnými stranami a dvoma dlhšími rovnobežnými stranami; tvarom pripomínajúci obdĺžnik, obdĺžnikovitý: o. pôdorys; o. stôl; jednoduchá obdĺžniková stavba, budova; obdĺžnikové námestie; veľké obdĺžnikové zrkadlo; kratšia strana obdĺžnikového ihriska; obdĺžnikové svetlomety auta; v kúpeľni je klasická obdĺžniková vaňa; reťaz tvoria obdĺžnikové očká so zaoblenými hranami ▷ eltech., fyz. obdĺžnikový impulz jednoduchý tvar impulzu, ktorého priebeh narastá okamžite a rovnako náhle klesá, pričom po celej svojej šírke zotrváva na konštantnej hodnote; obdĺžnikový signál, signál s obdĺžnikovým priebehom signál zložený z rovnakých al. rôzne širokých obdĺžnikových impulzov
podlhovastý majúci väčšiu dĺžku ako šírku (a obyč. tvar elipsy al. obdĺžnika) • pretiahnutý • oválny • vajcovitý: zaujala ju podlhovastá, pretiahnutá, oválna, vajcovitá tvár portrétu • obdĺžnikovitý • obdĺžnikový • pozdĺžny: obdĺžnikovitá, obdĺžniková pečiatka; pozdĺžny tvar predmetu • elipsovitý • elipsový (majúci tvar elipsy): elipsovitý, elipsový medailón • stĺpikovitý • stĺpkovitý: stĺpikovitý šperk
obdĺžnik, -a m.
1. geom. pravouhlý štvoruholník, ktorý má protiľahlé strany rovnako dlhé: zostrojiť o.;
2. plocha, plošný útvar v tvare obdĺžnika: o-y polí; Obdĺžnik pootvorených dverí vyplní postava. (Al.);
obdĺžnikový príd. tvaru obdĺžnika: o-á škatuľka, o-á forma;
obdĺžniček, -čka m. zdrob.