občiansky príd.
1. vzťahujúci sa na občana, na občanov, týkajúci sa občana, občanov: o-e práva, o-e povinnosti; o-e právo a) zastar. štátna príslušnosť, pren. právo, dôvod patriť niekam, byť niekde, oprávnenie: Boli oni manželský pár bez zmätkov a poryvov, ktoré manželom dávajú občianske právo v románe. (Vaj.); b) súhrn predpisov upravujúcich majetkové a s nimi najužšie súvisiace nemajetkové vzťahy medzi občanmi a organizáciami; práv. o. zákonník základná právna úprava majetkových a s nimi najužšie súvisiacich vzťahov občanov; o. preukaz doklad o totožnosti občana; o-a vojna ozbrojený triedny boj vnútri štátu; škol. o-a náuka vyučovací predmet na buržoáznej škole, ktorého náplňou bolo podať základné poučenie o ústave, štátnom zriadení ap. (dnes o-a výchova);
2. civilný: o-i zamestnanci vojenskej správy (op. vojenskí), o. sobáš (op. cirkevný), o. rok (op. napr. cirkevný), o-e meno (op. pseudonym);
3. kniž. neslávnostný, obyčajný, všedný: o. oblek;
občiansky prísl.;
občianstvo, -a str.
1. hromad. občania, obyvatelia;
2. príslušnosť k štátu: štátne o. a) trvalý právny zväzok občanov s istým štátom; b) hovor. listina potvrdzujúca príslušnosť jednotlivca k štátu, osvedčenie o štátnom občianstve