nuž
I. čast. i cit.
1. vyjadruje isté stanovisko, úsudok, hodnotenie, súhlas s niečím, nadväzuje obyč. na predchádzajúcu súvislosť; veru, tak, teda (často v spojení s inými čast., cit. al. spoj. nuž tak, nuž veru, nuž teda, nuž akože, nuž veď, nuž hej, nuž a, nuž ale): Nuž, nevďační sú ľudia. (Jes.) Nuž vidno, že vám je lepšie. (Kuk.) Nuž i to je pravda. (Kuk.) Nuž požalovala som sa na Jana. Nuž tak! (Kuk.) Nuž veru, páni moji. (Vaj.) I starší, nuž akože by mladí nie! (Lask.) Nuž veď viete. (Kuk.) Nuž hej, vieme, mladý pánko. (Min.) Nuž a či som ju mal ani mrcinu zakopať? (Fr. Kráľ) Nuž ale pieskom si nenaplníš žalúdok. (Al.)
2. (obyč. s rozk.) vyjadruje nabádanie, ponúkanie (= no): Nuž zvoň! (Sládk.) Nuž hor sa, hor sa, sveta proletári. (Horov) Nuž strieľaj do čistých ešte terčov. (Lajč.) Nuž veď teda poď dnu. (Taj.)
3. zried. nadväzujúc na predchádzajúcu súvislosť, vyslovujeme ním otázku al. odpoveď; niekedy uvádza otázku: „Teda ste šťastný, pán Tichý?“ — „Nuž?“ — „Lebo som čítala, že zaľúbení sú šťastní.“ (Vaj.) Ale zvedavosť ju tiež trápila; opýtala sa: „Nuž?“ (Kuk.)
4. čast. používa sa na zdôraznenie obsahu hlavnej vety, ktorá stojí za to podradenou časovou al. podmienkovou vetou; tak: A keď ich vidíme zblízka, nuž sa divíme, že sú biednejšie stvorenia ako my. (Jégé) Keby sa vydaj rovnal smrti, nuž by nelipli dievčatá za mužskými ako muchy za cukrom. (Jes.)
II. spoj. priraď. dôsledková; spája vety, z ktorých druhá vyjadruje dôsledok prvej: Podaj prst, nuž ťa kyjom omráči. (Ráz.-Mart.) Slnko práve prechodilo ponad strechy, nuž sa sváko vyhrieval na podstení. (Fig.) Rozdávali (letáky), nuž bral. (Smrč.)