Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

notár -a m.

1. osoba oprávnená štátom rozhodovať najmä v dedičských, zmluvných a overovacích veciach

2. v min. zástupca št. správy v obci al. v obvode viacerých obcí: obecný, obvodný n.;

notárka -y -rok ž.

1. k 1, 2

2. hovor. zastar. notárova žena;

notársky príd. i prísl.: n. úrad, n-a zápisnica; n. overená listina;

notárstvo -a -tiev s. úrad notára; notárska hodnosť

notárka -ky -rok ž. 1. ▶ žena vykonávajúca povolanie, funkciu notára: novovymenovaná n.; n. spísala notársku zápisnicu; podpísať splnomocnenie pred notárkou; informovať sa u dvoch notárok
2. hovor. zastar. ▶ notárova žena: notár a n. ho privítali so zjavnou radosťou; Zišli sa v predvianočnom ovzduší veteráni u priateľa, notára, v ktorejsi zemplínskej obci. Pani notárkou nebol nik iný ako Marika zo sedmohradských Karpát. [Š. Žáry]

notár -ra pl. N -ri m. ⟨lat.⟩ 1. ▶ osoba poverená štátom na výkon verejnej moci, najmä na spisovanie a vydávanie listín o právnych úkonoch, na osvedčovanie právne významných skutočností, na konania vo veciach notárskych úschov, v dedičskom konaní a na úkony vo veciach notárskych centrálnych registrov: činnosť, práca notára; podpísať zmluvu u notára; poradiť sa s notárom o uvedenej veci; byť odvolaný z funkcie notára; n. musí konať nestranne a nezávisle; vyhotoviť výpis obchodnej spoločnosti z obchodného registra prostredníctvom notára; Choď za notárom, hovorí ona, a dones mi o tom potvrdenie s kolkom. [M. Zelinka]
2. ▶ (v minulosti) zástupca štátnej správy v meste, v obci al. v obvode viacerých obcí (do r. 1948): verejný n.; obecný, mestský n.; pôsobiť ako n.; bol ťažko chorý, preto dal spísať u notára testament
3. hist. ▶ kráľovský úradník poverený spisovaním kráľovských hodnoverných listín, notárius: Nech notár mesta prečíta tento list, - stočil pergamen medzi prstami a podal ho sluhovi. [J. Štiavnický]
▷ notárik -ka pl. N -ikovia/-ici m. zdrob. expr., často iron.: ste iba dedinský n.; Fúzatý notárik bol tuhý kartár. [Ľ. Zelienka]; notárko -ka pl. N -kovia m. hypok., často iron.: a načo by to bolo, n.?; Nemusíte mi to pripomínať, notárko, všetko dobre viem! [SP 2013]; notárisko -ka pl. N -ká G -risk s. i -ka pl. N -kovia G -kov m. zvel.: Ty si vinovatá pchať notáriskovi to posledné, čo máš. [M. Figuli]; prechýlené ↗ notárka

notár -a m. (notárka -y ž.) ‹l›

1. orgán, osoba s právomocou rozhodovať o dedičských veciach, spisovať a registrovať kúpne zmluvy a pod.: prv štátny n.

2. cirk. biskupský, arcibiskupský n. čestný titul udeľovaný zaslúžilým katolíckym kňazom;

notársky¹ príd.: n-a zmluva; n-a komora; n-e rozhodnutie;

notársky² prísl.: n. overiť

notár, -a m.

1. štátom oprávnená osoba spisovať hodnoverné listiny, overovať a vykonávať niektoré úkony súdnej agendy: štátny n.; verejný n. do r. 1945;

2. hist. do r. 1945 zástupca štátnej správy v obci, v meste al. v obvode viacerých obcí: obecný n. obvodný n., mestský n.;

3. hist. kráľovský úradník poverený spisovaním kráľovských hodnoverných listín;

notárka, -y, -rok ž. hovor. notárova žena;

notársky príd.: n. úrad; n-a kancelária; n-a listina; n-a zápisnica;

notárstvo, -a, -tiev str. notársky úrad; notárska hodnosť: štátne n. úrad štátneho notára;

notárik, -a, mn. č. -ci/-ovia m. zdrob. iron.;

notárko, -a m. fam., hypok.;

notárisko, -a str. i m. zvel.

(jedna) notárka; (bez) notárky; (k) notárke; (vidím) notárku; (hej) notárka!; (o) notárke; (s) notárkou;

(štyri) notárky; (bez) notárok; (k) notárkam; (vidím) notárky; (hej) notárky!; (o) notárkach; (s) notárkami;