nerozlučný príd. kt. nemožno rozlúčiť, odlúčiť, neoddeliteľný, pevný: n-á dvojica, n-é priateľstvo;
nerozlučne prísl.: sú n. spätí;
nerozlučnosť -i ž.
nerozlučne prísl. ▶ bez možnosti odlúčenia al. oddelenia niekoho al. niečoho od niekoho al. od niečoho iného pre ich spätosť; utvárajúc jednotu prostredníctvom silného, pevného vzájomného vzťahu; syn. neoddeliteľne: sloboda je n. spätá so životom; k mladosti n. patrí aj zábava; Sprevádza ho bolesť, ide s ním nerozlučne. [R. Jašík]; Musel by sa vzdať niektorých vecí, s ktorými nerozlučne zrástol. [V. Mináč]; Naše kroky boli rovnomerné, sťa stvorené, aby šli vedľa seba, voľne a nerozlučne po celý život. [K. Lászlová]
nerozlučný príd. pevný, neoddeliteľný, nerozlučiteľný: n. priateľ, druh, n-á dvojica, n-é priateľstvo, n-á jednota, n. celok; pren. Zapálil do nerozlučnej svojej fajočky (Taj.) ktorú mal stále pri sebe;
nerozlučne prísl.; n. spätý, spojený;
nerozlučnosť, -ti ž.