na3 cit. 1. i nate ▶ vyjadruje ponúknutie, výzvu niečo prijať, nech sa páči, tu máš, tu máte, vezmi si, vezmite si: na, zajedz si chleba a slaniny; na, daj si s nami čaj; nate, vypite si; Nakresli to, na, tu máš štetec. [L. Ťažký]; Nate, - položil lístky na stôl. [J. Fekete] 2. i ná2, na-na, ná-ná ▶ privolávanie domácich zvierat: na, ci-ci-ci, volá na mačku; poď sem, na, na, na; Zavolal naň, ako sa volá na psov v Klubine: - Čiba! Čiba na! [A. Habovštiak]; Lákala k sebe kohúta: - Na, cip, cip, cip, na, cip, na! - hádzala mu zrnká jačmeňa. [P. Jaroš] 3. často vo zvolacích vetách ▶ vyjadruje citové rozladenie spojené so silnými negatívnymi emóciami, odporom, zlosťou, opovrhnutím, tu máš: zo všetkých síl mláti chlapca a kričí - na, na, tak ti treba!; Schmatla všetky jeho lakované poltopánky a šmarila ich do kozuba. Na! A teraz si bež za ženami, génius! [LT 1998]
naté neskl. s. ‹f› text. tkanina z hrubých a jemných priadzí tvoriacich plastický vzor
nate p. na1
na1, mn. č. nate cit.
1. vyjadruje ponúkanie, vyzýva prijať niečo dávané, ponúkané; tu máš, tu máte, vezmi si, vezmite si: „Na,“ podával Dacík fľašu pod pokrovcom. (Taj.) „No na!“ podal jej list s modrou obálkou. (Jil.) „Ty loptoš, ty darebák, na, na!“ ozývalo sa pliaskanie po tvári. (Jégé)
2. (obyč. opakované na, na...) volanie, vábenie domácich zvierat: „Rysuľa, Rysuľa, — ide jej Maroško oproti, — na, na!“ (Ráz.)