narušiť, -í, -ia dok. (čo) spôsobiť zmenu (obyč. k horšiemu), trocha porušiť, poškodiť, pokaziť: n. ticho, n. ustálený poriadok; mať narušené zdravie, narušená duševná rovnováha; Prižmuroval Ivan narušené oko. (Šolt.) Nebolo myšlienky, ktorá by bola narušila belobu tvojho čela. (Karv.);
nedok. narúšať, -a, -ajú i narušovať, -uje, -ujú
|| narušiť sa zmeniť sa (obyč. k horšiemu), trocha sa porušiť, poškodiť, pokaziť;
nedok. narúšať sa i narušovať sa
rušiť, -í, -ia nedok.
1. (čo) zrušovať, mariť existenciu niečoho, robiť neplatným, odvolávať, nedodržiavať: r. sľub, r. slovo, r. zákony a nariadenia, r. ustanovenia, r. platnosť rozsudku;
2. (čo) nepriaznivo, škodlivo zasahovať do niečoho, čiastočne mariť, kaziť, porušovať: r. mier, r. výstavbu; Nebudete jej vôľu rušiť? (Kuk.) Škoda mu rušiť šťastie. (Smrek) Ruším to dlhé mŕtve ticho. (Vlč.)
3. (koho) vytrhovať z myšlienok, vyrušovať v práci, v spánku, pri oddychu ap.: Mládenec priviera mihalnice, aby ho nerušila krásna noc. (Tat.);
dok. k 1 porušiť, zrušiť;
k 2 narušiť;
k 3 vyrušiť