narobiť, -í, -ia dok. (čo, čoho) urobiť, spraviť; spôsobiť, zapríčiniť (vo väčšom, veľkom množstve, vo väčšej, veľkej miere): Pokryje i povalu a narobí izieb. (Kuk.) Prachu narobila v izbe. (Tim.); n. krik, hrmot, n. viac škody ako osohu, n. niekomu starosti (starostí), nepríjemnosti (nepríjemností)
|| narobiť sa
1. vykonať veľa práce, veľa robiť, veľa pracovať: Koľko ľudí sa narobí, kým sa z rudy dostane to, za čo sa táto borba podniká. (Hor.) Len tú zimu čo sa im narobila! (Tim.) Máme sa naň narobiť! (Tim.)
2. zried. (čoho) urobiť, spraviť; spôsobiť, zapríčiniť (vo väčšom, veľkom množstve, vo väčšej, veľkej miere): Čo sa nám ten farár už škody narobil za štyri roky. (Taj.)
3. často neos. vzniknúť, vytvoriť sa: Na vode sa narobili bubliny. — Narobilo sa mu okolo očí vrások