naručiť dok. prikázať, nakázať: n-l mu odísť, aby odišiel;
nedok. narúčať -a: počúval, čo mu n-jú
narúčať -ča -čajú -čaj! -čal -čajúc -čajúci -čanie nedok. zastar. (komu čo/s vedľajšou vetou) ▶ dávať niekomu príkazy, rady, kázať, prikazovať: počúval, čo mu narúčali; narúčal svojim deťom, aby poslúchali; Počúvaj Tomáša, - narúčal jej Ondrej Halaj. - On je starší, lepšie vie čo a ako. [J. Beňo]; Valentín, choďte do stodoly, narežte sečky, - narúča zrána gazda. [L. Hagara] ▷ dok. ↗ naručiť
naručiť -čí -čia naruč! -čil -čiac -čený -čenie dok. zastar. (komu čo/s vedľajšou vetou) ▶ dať niekomu príkaz, nakázať, prikázať, rozkázať: gazda mi naručil, aby som pochodil po domoch; zverila sa mu so všetkým, čo jej múdra žena naručila ▷ nedok. ↗ narúčať
kázať 1. dávať pokyn na vykonanie niečoho • ukladať • zastaráv.: narúčať • porúčať: kázali, ukladali nám prísť načas; porúča mi vziať si veci so sebou • rozkazovať • prikazovať • nakazovať • dávať rozkaz • dávať príkaz (autoritatívnym spôsobom): Nebudete nám tu rozkazovať, prikazovať! • nariaďovať (autoritatívne, obyč. úradne) • kniž. veliť: konať, ako káže, velí česť
2. p. hlásať
rozkazovať dávať rozkazy • prikazovať: rád rozkazuje, prikazuje, čo treba robiť • nakazovať • nariaďovať: nakazovali, nariaďovali mu robiť nový projekt • ukladať • nakladať • dávať za úlohu: stále mu ukladajú, dávajú za úlohu, aby sa učil • narúčať • expr. komandovať: Nekomanduj toľko! • pejor. poručníkovať: nie som dieťa, aby mi ktosi poručníkoval • diktovať • oktrojovať • dekrétovať (administratívne rozkazovať): dekrétovať postupy prác
narúčať p. naručiť;
naručiť, -í, -ia dok. (komu s neurč. i so spoj. aby) prikázať: Žene svojej naručil, aby nikoho nevolala. (Kuk.) Plukovník naručil strážmajstrovi opatriť kone. (Rys.);
nedok. narúčať, -a, -ajú