napomenúť, -nie, -nú, -nul, rozk. -meň dok.
1. (koho, zried. koho k čomu i so spoj. aby) upozorniť, aby niekto niečo konal al. nekonal, dať výstrahu niekomu pre niečo, vytnúť niekomu niečo; pokarhať: prísne, rázne, ostro niekoho n.; mierne, zdvorilo, otcovsky n. syna, žiaka; n. žiaka, aby sa lepšie učil; Lacko napomenul k tichosti. (Vaj.)
2. (komu čo) pripomenúť, spomenúť: Ondrič nerád videl, keď mu niekto napomenul kováčstvo. (Kuk.) Napomeňže mi ráno, aby sme tú kapustu objednali! (Stod.);
nedok. napomínať
napomínať, -a, -ajú nedok.
1. (koho, koho k čomu, zried. na čo i so spoj. aby) upozorňovať, aby niekto niečo konal. al. nekonal, dávať niekomu výstrahu pre niečo, vyčítať niekomu niečo; karhať: ostro, rázne, mierne, zdvorilo n. niekoho; Darmo ju otec napomínal vyčítavým pohľadom. (Krno) Okrem toho vás napomína, aby ste sa pridŕžali viery. (Jégé) Matka ho napomínala k poslušnosti. (Urb.) Žena napomína ich na dobro. (Jégé)
2. (komu čo, koho na čo) pripomínať, spomínať: A ľudia mu ho (kováčstvo) ani nenapomínali veľmi. (Kuk.) Krem toho napomínam, aby v tejto veci testament môj zadržali všetci. (Ráz.-Mart.) Nevidíš nič, čo by potomka napomínalo na skutky predkov. (Kal.);
dok. napomenúť