napokon
I. prísl. nakoniec, naostatok, naposledy: n. prehovoril otec
II. čast. pripája aktuálny výraz, konečne, vlastne: na tom n. nezáleží
napokon prísl.
napokon čast.
napokon1 prísl. ▶ v poslednej fáze, na samom konci; syn. nakoniec1, naostatok1: favorit n. nezvíťazil; porota sa n. dohodla; n. sa všetko vysvetlilo; n. sa každý rozhodol inak; tenký ľad sa n. prelomil; Mŕtvy vzdych blúdi vôkol môjho tieňa. Čakám len, kam sa schúli napokon. [J. Stacho]; Spev slabne, napokon prechádza v zvláštny tiahly zvuk v diaľke. [H. Ponická]; Stáli mlčky, až napokon prevravela tá mladá. [I. Habaj]
napokon2 čast. ▶ pripája aktuálny výraz s významom uspokojenia, rezignácie a pod.; syn. nakoniec2, konečne2: veď je to n. jedno; n., zajtra sa všetko dozvieš; toto miesto má n. viacero výhod; má pravdu, ako n. vždy; Nebola som ani raz na nijakom koncerte, napokon, hudbu som aj tak najradšej vždy počúvala osamote. [E. Farkašová]; A napokon, keď chcel, vedel i vyniknúť. [Sln 1972]
nakoniec 1. v poslednej fáze, na konci • naostatok • napokon: nakoniec, naostatok prehovoril predseda; napokon museli ustúpiť pred presilou • záverom • na záver • naposledy • hovor. naposledok: naposledy, naposledok prišli domáci • zastar.: vposled • pokonne • nár. poostatku
2. pripája aktuálny výraz s významom uspokojenia, rezignácie a pod. • naostatok • napokon: nakoniec, naostatok, je to jedno; A napokon, kam by sme teraz šli? • konečne • koniec koncov • koniec koncom: konečne, koniec koncov pravda raz vyjde najavo; koniec koncom dal jej za pravdu • naveľa • ostatne • vlastne: nakoniec, naveľa, aj hostina sa zunuje; ostatne, vlastne na tom vôbec nezáleží • naposledy • hovor. naposledok: naposledy, naposledok ani neviem, kto to bol
napokon 1. p. nakoniec, záverom 2. p. nakoniec 2, vlastne 2 3. p. už 3
už 1. vyjadruje okamžité nastúpenie deja, v tomto okamihu, v tomto momente • teraz: Keď ti poviem, vybehneš. – Už, teraz!
2. vyjadruje súčasnosť al. bezprostrednú časovú blízkosť; v tej chvíli, v tú chvíľu • už-už • práve • priam • hovor. akurát: už, už-už chcel odísť, keď ktosi zazvonil; práve, priam mi chcel niečo povedať; akurát začal kopať jamu
3. uvádza vetu al. výraz s novým vysvetlením al. komentárom známeho textu; pripája aktuálny výraz s významom uspokojenia, rezignácie a pod. • teda: a ako to už, teda býva, nešťastie nechodí samo • nakoniec • naostatok • napokon • veru • vlastne: na tom sa napokon, veru, vlastne nedá nič meniť
4. uvádza vetu a zároveň má pobádaciu funkciu • hovor. veď: Vstávaj, už, veď je deň!
5. vyjadruje naliehavosť konať dej al. uspokojenie s dosiahnutím niečoho • konečne: Buď už, konečne ticho! Už, konečne to viem!
6. p. hneď 1 7. p. viac 3 8. p. tam 3
vlastne 1. uvádza opravný výraz • totiž • totižto: prišiel neskoro, vlastne, totiž(to) ani presne neviem • respektíve (skr. resp.): prišli dvaja, respektíve s otcom traja
2. vyjadruje hodnotiaci postoj k výrazu • veru • naozaj • skutočne: vlastne, veru, naozaj, skutočne ani neviem, čo si o tom mám myslieť • v skutočnosti • vskutku • dohromady • dokopy • dovedna: v skutočnosti, vskutku sa mu nečudujem, že odišiel • už: sám už nevie, čo má urobiť • ináč • inak • vcelku • v podstate: ináč, inak, vcelku nám to vyhovuje • takrečeno • pravdupovediac • podľa pravdy • popravde • popravde povedané: takrečeno, pravdupovediac, podľa pravdy bol rád, že sa to takto skončilo; popravde, popravde povedané, myslel som na to • nakoniec • naostatok • napokon • fakticky • kniž. de facto [vysl. fakto]: nakoniec, fakticky, de facto nemal čo stratiť • zastaráv. vpravde: vpravde treba povedať, že sa ho bál
záverom v poslednej časti, v poslednej fáze • na záver • nakoniec: záverom, na záver, nakoniec všetkých vyzval, aby si podali ruky • naostatok • napokon: naostatok, napokon spomenul aj svoju najnovšiu prácu
1. prísl. naostatok, naposledy, nakoniec: Napokon sa ozval predseda. (Tat.) Tma začala sa krútiť a napokon blednúť. (Gráf)
2. čast. ostatne, konečne, koniec koncov: My sme napokon všetci len čiastkami prírody. (Jégé) Na tom napokon ani nezáleží. (Karv.) Veď napokon je ona z najlepších žien medzi težackými. (Kuk.)
napokon (napokuon) I. prísl. strsl naostatok, naposledy: Nás si nahaľi napokom (Selce KRU); Keď už napokon, keď už bou̯ koňiec, tag uš takuo maluo pohosťinstvo spraveu̯ majster tomu meďikoucovi (Žarnovica NB); Napokon, kod bou̯ voz naloženej, uviazali reťaz o lojtre (Čelovce MK); Napokvoň dávajú na svaďbe makouňík (Klenovec RS); Tag dlho sa spolu vláčili, ale napokon sa ňezali (Návojovce TOP) II. čast. vlastne, ostatne; nakoniec: Napokuon máš praudu (Kociha RS); Napokon budem ja̋ na vine! (Rochovce ROŽ)
napokon [-on, -oň] prísl nakoniec, naostatok: wyznal (svedok), ze napokon ze zbroyu ssly (s. l. 1584); skeltowalo se napokon za meso f 3 d 33 (ŠTÍTNIK 1656); Esztergalos nagprw pod peczou na lawički, po trikrat na zemi, napokony w chisski prez nocz psil s nyou (KRUPINA 1740)