nadobudnutie -tia s. práv. ▶ akt získania istých hmotných al. nehmotných hodnôt, statkov al. istých možností: bezodplatné n. pozemku; n. vlastníckeho práva na niečo; n. veci, dedičstva; n. plnoletosti zo zákona vyplývajúce získanie svojprávnosti dovŕšením istého (u nás osemnásteho) roku života ▷ ↗ i nadobudnúť
nadobudnutie [-ia, -í] s 1. čoho získanie, osvojenie si niečoho: ňemožem twého sína bez wlasnég geho wóli čnostliwím člowekom učinit, potreba ažebi sám pracowal pre nadobudnúťi čnosťi (DS 1795); zpočjweg gjž po nadobudnutj tak welikeg slawj (PT 1796) 2. nadobudnutý majetok: co sem mela s mjm nebohjm panom Mesko Mattyassom w Orawe nadobudnutia za 327 rimskjch, y tie penjze wssecky ten mug bezbožnj, ffalessnj sjn od p. Reviczky Adama wzal (LIPTOV 1765); (magistrát mesta Ružomberka) podle statutum starobileho gegi (Mariene, manželke Martina Flocha) polowiczu nadobudnuti ocowskeho a materinskeho dati prisudil (LUDROVÁ 1768)