nárokom prísl.
nárokom prísl. zried. ▶ konajúc, uskutočňujúc niečo s uvedomením, s vlastnou vôľou, zámerne, schválne, náročky: neurobil som to n.; n. ma nechal vyhrať; n. som tú otázku takto formuloval; Ale nevrav? Čo? - nárokom sa čudujú a div sa nezadusia od smiechu. [E. Čepčeková]; Nárokom som sa nikoho na nič nepýtal. Pustil som sa len tak naslepo hore morušovou alejou. [A. Chudoba]; Vari ste z neba spadli? Alebo sa robíte nárokom nevedomým?! [Ľ. Zelienka]
nárokom p. úmyselne
úmyselne s uvedomením si niečoho (op. mimovoľne, nevdojak) • vedome • vedomky • uvedomene: úmyselne, vedome do neho narazil; vedome, uvedomene konal proti vôli rodičov • zámerne • naschvál • schválne: zámerne, naschvál prišiel neskoro; urobil to schválne • náročky • zried. nárokom: náročky, nárokom si pomýlil dvere • zried. zámyselne • nár.: nápoky (F. Hečko) • nápočne (Zguriška)
porov. aj úmyselný
nárokom prísl. náročky, schválne, naschvál: Predlžoval som nárokom robotu. (Švant.)
narekom p. nárokom
nárokom prísl. (narekom, narokem) 1. čiast. strsl i vsl len na tento účel, práve, iba: Na kúpaňia malo zrichtuvanuo koretko nárokom na to (Čelovce MK); Ag je zima, zakriju sa (kone), pokrovce sa nárokom na to tkanie, z handrou, ušitie vo tri poľi (Lišov KRU); Taka bečka bula, co narokom na toto zvaraňe (Kokšov-Bakša KOŠ); A maľi me narokom jednoho človeka gu śviňom (V. Kazimír TRB) 2. čiast. strsl, vsl náročky, naschvál, úmyselne: Tak sťe vi nárokom na toto prišľi? (Dobrá Niva ZVO); Vedeli zmo, že to dakto nárokom potpaluje (Ratková REV); Ti ľem narokem tak povedzel, žebi źme nazloscil! (Dl. Lúka BAR); Ta uoňi narekom (píšu), žebi śe maľi ś čoho śmejac (Sobrance); Ta narokom prišla iśče ras (Moravany MCH) F. majatog ako nárokom tížďeň pre_cmrťou šetek popredau̯ (Klokoč ZVO) - ako na zlosť
nárokom prísl náročky, schválne, úmyselne: jezdližeby mistr narokom na psa bil, ten ma za nepoctiveho uznan byti (B. BYSTRICA 1617 CM); swjčku Vladar zahasil, zdali narokom aneb s prihody (PUKANEC 1758)