muzikant -a m. hovor. hudobník: m-i hrajú
● expr. ja nič, ja m. ja s tým nemám nič (spoločné);
muzikantka -y -tiek ž.;
muzikantský príd.: m. zápal, m-á rodina;
muzikantstvo -a s.
muzikant -a m. (muzikantka -y ž.) ‹n < l < g› hovor. hudobník: je rodený m.
● ja nič, ja muzikant som nevinný, nemám s tým nič spoločné;
muzikantský príd.: m-á rodina
hudobník kto sa zaoberá hudbou, kto hrá na hudobnom nástroji • hovor. muzikant: je to rodina hudobníkov, muzikantov • hudec (hrajúci obyč. ľudovú hudbu): očovskí, terchovskí hudci • zastar. muzikus • pejor.: fidlikár • fidlikant (kto zle hrá na hudobnom nástroji, obyč. na husliach) • expr. zried. hudliar (Hviezdoslav)
muzikant p. hudobník
muzikant, -a m. hovor.
1. výkonný hudobník; hudobný skladateľ; hudobný odborník;
2. člen kapely, najmä dedinskej: Muzikanti vyhrávali na trúbach a píšťalách. (Hor.)
● žart. ja nič, ja m. nemôžem za to, nič som neurobil;
muzikantka, -y, -tiek ž.;
muzikantský príd.: m-á rodina ktorej viacerí členovia sú (boli) hudobníci
● mať m-ú krv veľkú, až vášnivú záľubu v hudbe;
muzikantsky prísl.;
muzikantstvo, -a str. povolanie hudobníka
(jeden) muzikant; (bez) muzikanta; (k) muzikantovi; (vidím) muzikanta; (ó) muzikant!; (o) muzikantovi; (s) muzikantom;
(štyria) muzikanti; (bez) muzikantov; (k) muzikantom; (vidím) muzikantov; (ó) muzikanti!; (o) muzikantoch; (s) muzikantmi;