mudrcký -ká -ké príd.
mudrcký -ká -ké príd. zried. ▶ súvisiaci s mudrcom, filozofom; príznačný pre mudrca: m. výrok; mudrcká brada; mudrcké vrásky; vyriecť mudrcké slová
mudrc, -a m.
1. v starých dobách filozof: starovekí m-i
● kameň m-ov podľa predstáv alchymistov látka majúca vraj schopnosť robiť nesmrteľným a meniť kovy na zlato;
2. často iron. múdry človek, mudrák: Za tri roky z nikoho nebolo možno mudrca spraviť. (Al.);
mudrcký príd.
mudrc [-d(e)rc, -drec] m 1. učenec, filozof: Socrates - mudrecz (TC 1631); lepssi sedlak poňiženy, ktery služy Bohu, než pissny mudrc ňebesku znagicy oblohu (GV 1755); swetsky mudreci se diwili nad geho (Kristovou) rozssafnosti a ostrowtipnosti (VP 1764) učenci, nie teológovia; ai vtipne lekare a muderci ludske hovora, že medzi wsseckima zivima stvorenami zadno tak veliku silu a bolestu nerodi jako žena (SJ 18. st) 2. expr mudrlant: onen mudrc Joannes Calvinus se svýma pankharty a učedelníky (ASL 1747); nech povstanú všeci treščení mudrci (BR 1785); mudrcký príd k 1: philosophema: mudrcka otázka (KS 1763); Němcy, Wlassi, Francauzowé, Angličané, počawsse lékařské a mudrcké knihy spisowati, užjwati musyli slow obecnému oboru lidu neslýchaných (TiS 1788); mudrcké umenj (BN 1789) filozofia; mercurium sublimovaneho sedemkrát običegem mudrckjm pol libry, vitrolium tolikež a salnitri tolikež, udelag z toho wodu (TCh 18. st); mudrcky prísl k 1: magice: mudrcky (PD 18. st); mudrctvo s [-í] filozofia: philosophia: mudrctwj (GrP 1771)