mudrc -ca pl. N -ci I -cmi m. 1. ▶ človek s výnimočnými duševnými vlastnosťami, charizmatický, prirodzene múdry človek: Sokrates a iní starovekí mudrci; epikurovský ideál mudrca; Kresťanskí mudrci stavali na Písme svätom, v ktorom sa pokúšali nájsť odpoveď na každú otázku. [P. Dvořák]; Potom pozvolávali najväčších mudrcov, aby poradili, ako kráľovnú a princeznú zbaviť rohov i srsti. [A. Habovštiak]; Jedno španielske príslovie hovorí: „Radšej budem plakať s mudrcmi, ako sa smiať s hlupákmi.“ [D. Mitana] □ mudrci z/od Východu podľa Biblie perzskí muži, ktorí sa prišli do Betlehema pokloniť novonarodenému Ježišovi Kristovi, traja králi (Gašpar, Melichar, Baltazár); kameň mudrcov alchymistami hľadaná pralátka všetkých vecí, sľubujúca večný život a schopná meniť kovy na zlato, ↗ i fraz.
2. expr., často iron. ▶ kto rád mudruje al. kto naprázdno, samoúčelne nad niečím uvažuje bez hlbšej myšlienky; syn. mudrlant, mudrák: takých mudrcov tu už bolo!; ty si taký malý m.!; Hádam len nebol zvedavý na Kirinoviča a na týchto mudrcov, čo tu teraz sedia a pretekajú sa v rečnení? [V. Šikula]
◘ fraz. kameň mudrcov symbol márnych pokusov zmeniť prirodzený, prírodný beh vecí ◘ parem. brada nerobí mudrca nie každý starší človek je aj múdry