mieriť -i nedok.
1. cieliť: m. na nepriateľa puškou, m. do cieľa; dobre m-ená strela; m. prstom ukazovať
2. mať na mysli, mieniť; zameriavať sa: m-l na jej ochotu; viem, kde m-te na čo myslíte
3. pohybovať sa istým smerom, smerovať: m. na stanicu
mieriť -ri -ria mier! -ril -riac -riaci -rený -renie nedok. 1. (kam (čím); ø) ▶ nastavovať polohu (často strelnej zbrane, športového náčinia a pod.) na nejaký cieľ; určovať smer strely; syn. cieliť, zacieľovať, zameriavať: presne m.; m. do terča; m. na zajaca; m. prstom ukazovať; pištoľou mieri mužovi na hlavu; mieril tesne nad bránu; dlho sme mierili, kým sme vystrelili; kameňom mieril na strom; poležiačky sa mieri menej presne; Stoj! Kuzma mieri kužeľom svetla na utekajúceho. [J. Papp]; Mierili ta hore ďalekohľadmi a tiež hľadali. [A. Devečková]; neos. Predtým sa nepoužívali ani zameriavače, mierilo sa podľa oka. [VNK 2001] 2. (kam; kade) ▶ ísť, kráčať smerom k niekomu, k niečomu, pohybovať sa istým smerom; syn. cieliť, smerovať: dievčina mieri priamo k nám; bez slova mierila k dverám; lopta mierila vysoko nad bránu; ráznym krokom mieril na koniec záhrady; Ale Pátek už je na ulici a mieri hore dedinou. [R. Sloboda] 3. ((čím) na čo, na koho; proti komu, proti čomu; kam) ▶ sledovať istý úmysel, zámer; syn. cieliť: pochopila, kam tou otázkou mieri; viem, na čo mieriš; na koho mierila tá narážka?; bezpečnostné opatrenia nemieria proti obyvateľom; autorova satira mierila proti všetkým negatívam v spoločnosti; protestné aktivity mieria proti plánovanej dôchodkovej reforme; Nepotrebujem nič, - odvetil sváko, začínal tušiť, kam mierim. [I. Habaj] 4. publ. (kam) ▶ usmerňovať svoju činnosť istým smerom, zameriavať sa na istý cieľ; syn. smerovať: hráč mieri do zámorskej ligy; francúzsky krasokorčuliar mieri k tretiemu titulu; Jeho zverenkyne mierili vyššie. Chceli si zabezpečiť účasť v superlige. [Sme 1993] 5. (kam) ▶ (o veciach) byť zacielený, zamierený na niečo, niekam; syn. smerovať, cieliť, ísť: projekt, návrh mieri správnym smerom; kritika mierila aj do vlastných radov; Zašla na chodník, čo obchádzal mesto bokom a mieril k druhému kopcu. [K. Horák] ▷ dok. k 1 ↗ namieriť, k 2 ↗ zamieriť
namieriť -ri -ria namier! -ril -riac -rený -renie dok. 1. (čo na čo, na koho; čo kam; čo proti komu) ▶ nastaviť niečo (často strelnú zbraň al. prístroj) istým smerom, na nejaký objekt, cieľ; syn. zacieliť, zamieriť: zblízka n. pištoľ na terč; n. dohora baterku, ďalekohľad; n. pušku na kŕdeľ vtákov; n. fotoaparát, kameru na okoloidúcich; Hlaveň tanku je namierená na parlament. [D. Dušek]; Vojde do vane, pustí si vodu, namieri sprchu na prsia. [A. Baláž]; Rozhnevaný muž potom namieril zbraň proti sebe a spáchal samovraždu. [Sme 2010] 2. (čím na čo, na koho; čím do čoho; ako) ▶ istým nastavením určiť niečomu smer, vytvoriť dráhu, napr. svetlu, strele; syn. nasmerovať: n. reflektorom na pódium; namieril na nás ukazovákom; baterkou mu namieril do očí; loptu z priameho kopu hlavou namieril do pravého rohu; V čistej šanci [hráč] nenamieril presne. [Šp 2008] nedal gól 3. (k čomu; do čoho; cez čo; kam) ▶ (o človeku) dať sa istým smerom, pohnúť sa smerom k niekomu, k niečomu; syn. zamieriť: n. k východu z budovy; namierili sme rovno domov; chodec namieril krížom cez pole; Pán domu si to pre zmenu namieril do kuchyne. [M. Jedinák] □ mať (niekam) namierené chystať sa niekam ísť, poberať sa istým smerom 4. (čo proti komu, proti čomu; čo na čo) ▶ zamerať svoju činnosť istým smerom; sústrediť pozornosť na istý cieľ; syn. nasmerovať: n. kampaň proti fajčeniu; n. pozornosť verejnosti na postavenie národnostných menšín; kritika bola namierená proti neporiadku v meste; Bolo nad slnko jasné, proti komu bola táto vojna namierená. [L. Ballek] ▷ nedok. k 2 ↗ mieriť
cieliť 1. zameriavať (zbraň) na nejaký cieľ, určovať smer strely • zacieľovať • zalícovať • mieriť: cieli, mieri do terča; cieli, zacieľuje na holuby • triafať (zasahovať cieľ strieľaním, hádzaním a pod.): loptou triafa do brány
2. p. smerovať 3
mieriť 1. p. cieliť 1 2. p. smerovať 1, 3 3. p. myslieť 2
myslieť 1. rozumom postihovať javy a dávať ich do vzťahov • uvažovať: myslel na problémy v škole; uvažoval o práci • expr. hútať: hútal o priateľoch • premýšľať • rozmýšľať • zamýšľať sa (dôkladne posudzovať všetky okolnosti): premýšľal o tom, čo bude robiť; zamýšľal sa nad riešením problému • expr.: rozdumovať • rozhutovať • prehutovať • kniž. dumať: rozdumoval, dumal o zmysle života • hovor. expr. páliť: dobre mu to páli • hĺbať • filozofovať • rozjímať (zoširoka al. do hĺbky): filozofoval o láske • často expr. meditovať (v tichosti) • často iron. mudrovať (pritom rozprávať): prázdne mudrovanie • pejor. dogmatizovať (dogmaticky, nekriticky myslieť) • hovor. pejor. špiritizovať: zbytočne špiritizuješ • poet. zastar. mnieť (Hviezdoslav)
2. mať vo vedomí • mať na mysli: myslí na deti, má na mysli deti • mať na zreteli • mať na pamäti • pamätať (zároveň udržiavať v pamäti): má na zreteli výskumný program; na to sme nepamätali • kniž. tanúť na mysli/na rozume (byť predmetom rozmýšľania): stále mu čosi tanie na mysli • expr. vŕtať: niečo mu vŕta v hlave • mieriť • zameriavať sa (s istým cieľom): viem, kde mierite; zameriaval sa na jej ochotu • rozumieť • chápať • mieniť (mať vo vedomí zmysel niečoho): Čo pod tým rozumieš?; mienil o tom inak • kniž. ponímať: ponímal to inak • predpokladať • počítať • rátať (myslieť s istým očakávaním): počíta, že sa to dá
3. uvažovať o budúcnosti • zamýšľať • pomýšľať: myslí na odchod zo zamestnania, zamýšľa, pomýšľa odísť • mieniť • mať v úmysle: mieni, má v úmysle predať dom • chcieť (s vôľou uskutočniť to): chce pracovať v zahraničí • kalkulovať (vypočítavo): kalkuloval, že na tom zarobí
4. mať istú mienku, názor, úsudok • myslieť si • mieniť: myslel (si), že prídu; mienil, že má pravdu • usudzovať • zmýšľať: usudzoval, že neodíde; zmýšľal o ľuďoch dobre • expr. hútať (si) • expr. zried. hútkať (si) • kniž. súdiť: hútal (si), že mu zavolajú; Čo o tom súdiš? • domnievať sa • mať domnienku • byť v domnienke • nazdať sa • nazdávať sa • predpokladať (myslieť si čosi, čo nie je overené): domnieval sa, nazdával sa, že ju pozná, ale mýlil sa • kraj. mívať (si) (Kukučín) • obmýšľať sa (Šoltésová) • poet. zastar. mnieť (Hviezdoslav)
smerovať 1. pohybovať sa istým smerom • mieriť: turisti smerujú, mieria k moru • kráčať • ísť (pohybovať sa robením krokov): pomaly kráča domov • letieť (vo vzduchu): lietadlo letí, smeruje do Bratislavy • plávať (na vode): loď pláva do prístavu • hovor.: kerovať • karovať (odbočovať z istého smeru): naraz keruje domov
p. aj ísť
2. dostávať sa do istého položenia, stavu a pod. • viesť: ulica smeruje doprostred námestia; schody vedú na hrad • kniž. spieť • dospievať: všetko to speje, dospieva k lepšiemu • ísť: ide pomaly k svojmu cieľu • vyvíjať sa • postupovať (postupne): hospodárstvo sa vyvíja k rozkvetu, k úpadku; štúdium rýchlo postupuje ku koncu • ústiť • vyúsťovať (mať ústie): potok ústi do rieky
3. byť zacielený, zamierený na niečo, niekam • mieriť • cieliť: K čomu smeruje vaša poznámka?; vycítil, kam mieri, cieli otec • obracať sa (dávať sa istým smerom): učiteľov hnev sa obracia na nás • kniž. gravitovať (prikláňať sa k istej veci, k istému riešeniu a pod.): najviac gravituje k politike centra • mať tendenciu • hovor. tendovať: vývin má tendenciu, tenduje k zániku
mieriť1, -i, -ia nedok.
1. (čím na koho, na čo, do koho, do čoho i bezpredm.) zameriavať zbraň tak, aby výstrel z nej smeroval k vytýčenému cieľu, cieliť: poľovník, vojak mieri; n. puškou na srnca, m. do cieľa;
2. ísť určitým smerom, smerovať niekam: m. zo školy rovno domov, m. lyžicou rovno do úst; kritika mieri na zlé výsledky práce zameriava sa; m. na niečo v reči, rečami narážať;
dok. namieriť i zamieriť
mieriť2, -i, -ia nedok. zried. (koho s kým) zmierovať, zbližovať: A pekná pieseň šumnej materi mladuškú dušu len s krásou mieri. (Sládk.)