meno -a mien s.
1. slovné označenie niekoho, niečoho, pomenovanie, názov: osobné m. meno a priezvisko; krstné (rodné) m. prijaté pri krste (zápise); miestne m.; poznať niekoho iba podľa m-a nie osobne; gram. → podstatné, → prídavné m.;
pren. významné m-á našej literatúry osobnosti
2. (dobrá) povesť, vážnosť: kaziť niekomu dobré m.
3. hovor. meniny: blahoželať niekomu na m., na m-a
● → nazvať (veci) pravým m-om; nemôcť → prísť na m. niekomu;
v mene predl. s G vyj. zástupnícky vzťah: v mene zákona;
menný príd. k 1: m. register, op. vecný; gram. m-é skloňovanie, m. tvar;
menne prísl.
meno- ‹g› v zloženinách prvá časť s významom mesiac, mesačný
meno prísl. ‹t› hud. menej: m. allegro menej rýchlo
Príliš veľa výsledkov, zobrazujem len niektoré z nich
adjektívum lingv. ohybný slovný druh, ktorý vyjadruje vlastnosti predmetov, javov • prídavné meno
hanba 1. stav al. pocit toho, kto je potupený, zneuctený, pohanený: urobiť niekomu hanbu • potupa: je to pre nás potupa • blamáž: skončilo sa to blamážou • zlé meno: urobiť rodine zlé meno
2. trápny pocit, ktorý vznikol vykonaním niečoho nenáležitého al. potupením: mať pocit hanby • hanblivosť: červenať sa od hanblivosti • kniž. stud: konať bez studu • ostych: urobil to bez ostychu
3. p. ohanbie
kliať vyslovovať kliatby, nadávky, hrubé slová • kniž. zlorečiť • preklínať • nadávať: nič sa mu nedarí, kľaje, zlorečí, preklína, nadáva • hrešiť (hrubo): hreší ako paholok • hromžiť • expr. hromovať (na niekoho, niečo): hromží na neporiadky • kniž. klnúť • hovor. expr.: bohovať • stobohovať • šľakovať • expr. zastar.: žúriť (J. Kráľ) • teremtetovať; rúhať sa (hrubo urážať niekoho vznešeného, niečo posvätné): rúhať sa Bohu, nebu • fraz. brať meno Božie nadarmo
meniny sviatok osobného mena • meno: Jozef má meniny, má meno 19. marca
meno 1. slovo, ktoré všeobecne al. jedinečne pomenúva nejaký jav • označenie • pomenovanie • názov: aké meno, pomenovanie, aký názov dať novému mostu; huby majú pekné mená, názvy • zastar.: nazvanie • názvisko
2. p. povesť 2 3. p. meniny
názov slovné označenie niečoho • pomenovanie: názov, pomenovanie ulice, mesta • meno: miestne meno • zastar. názvisko (Kalinčiak) • označenie • nazvanie: označenie vín • nadpis (krátky názov článku, kapitoly, básne a pod.): nadpis má byť pútavý • titul: kniha vyšla pod titulom Pamäti • titulok (názov článku, obyč. v novinách): palcový titulok
pokrstiť vykonať cirkevný obrad krstu a udeliť meno; expr. udeliť niekomu, niečomu meno • dať meno: dieťa pokrstili, dali mu meno podľa otca • hovor. okrstiť: okrstili ho až neskôr • pomenovať • nazvať: pomenovať, nazvať nové sídlisko • označiť: označil chlapca hanlivým menom
pomenovanie slovné označenie niečoho • názov: pomenovanie, názov obce, ulice • meno: miestne meno • označenie: označenie vín • termín (pomenovanie pojmu v sústave pojmov daného vedného odboru): odborný termín
meno, -a, mien str.
1. slovné označenie osoby al. veci, pomenovanie, názov: osobné, krstné m.; rodové, otcovské m. priezvisko; dievčenské m. u vydatých žien otcovské priezvisko; rodné m. a) meno (osobné); b) otcovské priezvisko u ľudí, ktorí si zmenili meno; básnické m. pseudonym; krycie m. nepravé (napr. u špióna); miestne m-á názvy miest, chotárne m-á pomenovania častí chotára; vlastné m. názov patriaci jednej osobe al. veci; gram. všeobecné m-á apelatíva; gram. podstatné m., prídavné m.; dostať, prijať m.; dať m. niekomu, niečomu pomenovať, nazvať niekoho, niečo; nosiť m. niekoho volať sa po ňom; poznať niekoho len podľa m-a nie z osobného styku; vystupovať pod cudzím, falošným m-om
● m-om, v m-e niekoho ďakovať, prosiť v zastúpení, ako zástupca; v m-e, m-om zákona mocou zákona; hovor. robiť niečo len pre m. naoko; byť niečím, niekým len podľa m-a fiktívne, nie skutočne; nemá pre mňa m-a, nemôže mi prísť na m. hovorí iba zle o mne; arch. pustiť sa len tak vo m. božie niekam bez uváženia, bez plánu;
2. hovor. meniny: mať oslavovať meno i mena, dar na meno i na mena;
3. dobrá povesť, vážnosť: získať si, mať, zachovať si dobré m.; kaziť niekomu dobré m.; mať svetové m. byť svetoznámy; nemať m-a byť neznámym človekom (napr. o umelcovi);
menný príd. k 1: m. index, register obsahujúci zoznam mien (op. vecný); gram. m-é skloňovanie (v protiklade k zámennému); gram. m-á veta (na rozdiel od slovesnej); m-é tvary slovies majúce podobu prídavných al. podstatných mien;
(jedno) meno; (bez) mena; (k) menu; (vidím) meno; (ó) meno!; (o) mene; (s) menom;
(tri) mená; (bez) mien; (k) menám; (vidím) mená; (ó) mená!; (o) menách; (s) menami;