Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

mandragora -y -gor ž. stredomorská liečivá rastlina s repovitým koreňom, bot. Mandragora

mandragora -ry -gor ž.

mandragora -ry -gor ž. ⟨gr.⟩ 1. ▶ bylina z čeľade ľuľkovitých s prízemnou ružicou veľkých listov, so strapcom zvončekovitých kvetov a žltými bobuľovitými plodmi rastúca v Stredomorí a na Blízkom východe: vôňa mandragor; zbierať mandragoru; m. rastie na kamenistej pôde □ bot. mandragora lekárska Mandragora officinarum
2. ▶ hrubý, vidlicovito rozkonárený koreň tejto rastliny, ktorému sa v staroveku a stredoveku pripisovala magická moc: liečivé a psychotropné účinky mandragory

mandragora -y ž. ‹g›

1. bot. juhoeuróp. rastlina rodu Mandragora s prízemnou ružicou veľkých listov

2. hrubý repovitý koreň tejto rastliny, ktorému sa v stredoveku pripisovala čarodejná moc;

mandragorový príd.

mandragora, -y, -gor ž.

1. bot. cudzokrajná liečivá rastlina (Mandragora officinarum); jej koreň, podobný scvrknutej človečej postave, pokladali v stredoveku za čarodejný;

2. expr. prezývka neposedného človeka: Paľko Budínsky — mandragora smelá. (J. Kráľ)

mandragora ž gr bot m. lekárska Mandragora officinarum: Africani bili welmi nakloneni k piti, kteru wecz zrozumewsse tento wudce, nabral mnohe nadoby wina, do kterich zmissal niakoweg zelini, ktera se naziwa mandragora (TC 1631); mandragora foemina: mandragora samice (NH 18. st)