major -a m. prvý st. hodnosti vyšších dôstojníkov;
majorka -y -riek ž.;
majorský príd.
major -ra pl. N -ri m.
major -ra pl. N -ri m. ⟨špan.⟩ voj. ▶ (u nás) dôstojnícka hodnosť medzi kapitánom a podplukovníkom (najnižší stupeň hodnosti vyšších dôstojníkov); dôstojník s touto hodnosťou: m. delostrelectva; m. pechoty v zálohe, vo výslužbe; bol povýšený na majora; splniť príkaz majora; podať hlásenie majorovi; Stál som pred troma majormi v pozore a oni na mňa kričali. [M. Zelinka] ▷ majorka -ky -riek ž.: m. okresného veliteľstva policajného zboru; po pätnástich rokoch dosiahla hodnosť majorky
major -a m. (majorka -y ž.) ‹šp < l› dôstojník s hodnosťou o stupeň vyššou ako kapitán;
majorský príd.: m-á hodnosť
major, -a m. voj. vyšší vojenský dôstojník (stupeň po kapitánovi): m. zdravotnej služby, m. letectva; m. pechoty;
majorka, -y, -riek ž.
1. žena s vojenskou hodnosťou majora;
2. hovor. manželka majora;
majorský príd.: m-é výložky;
majorstvo, -a str. hodnosť majora
major m. vyššia vojenská hodnosť: Pítal son si od majora, abi mi dal egzistenčnú dovolenku (Voderady TRN); A ten Géci bó u maďarskej alebo rakúskej armádi majorom (Lapáš NIT)
major m vyšší vojenský dôstojník: dali sme na porcie nemecke comendantowj majorowj florenos 390 d 60 (KRUPINA 1685)