lúčať, -a, -ajú nedok. nár. (čo) vrhať, hádzať: l. kamienky (Zúb.);
dok. lúčiť
lúčiť sa, -i, -ia nedok.
1. (s kým, s čím i bezpredm.) odoberať sa od niekoho, rozchádzať sa s dakým, dávať dakomu zbohom; opúšťať dakoho, dačo: Lúčil sa otec s deťmi. (Fr. Kráľ); lúči sa s matkiným čerstvým hrobom (Vám.); Lúči sa škovran smútny a nemý. (Podj.)
● l. sa so svetom, so životom chystať sa umrieť, pripravovať sa na smrť;
2. zried. (od koho, od čoho) oddeľovať sa, odlučovať sa: Ústa sa od úst milých nelúčia. (Sládk.);
dok. k 1 rozlúčiť sa, k 2 odlúčiť sa
|| lúčiť2 zried. (koho, čo od koho, od čoho) oddeľovať, odlučovať: A čo ma teraz od teba lúči, sú životov vyšších čiastky. (Sládk.)
dok. odlúčiť
lúčiť1, -i, -ia dok. nár. (čo) hodiť, vrhnúť: Vyberali z chodníka okresané kamene a lúčili ich na policajné autá. (Žáry);
nedok. lúčať