Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

psp sssj sss ssj ma

Pravidlá slovenského pravopisu

z r. 2013 – kodifikačná príručka.
lúčiť sa ‑i ‑ia nedok.

lúčiť sa -či sa -čia sa lúč sa! -čil sa -čiac sa -čiaci sa -čenie (sa) nedok. 1. (s kým; ø) ▶ priateľsky sa s niekým rozchádzať, zdraviť niekoho pri odchode, odoberať sa od niekoho: ťažko, dlho sa l.; l. sa bez slov; lúčime sa bozkom, objatím; dieťa sa plačky lúčilo s rodičmi; stáli v predsieni a lúčili sa; dlhé lúčenie matky s dieťaťom; Lúčil sa v mene svojom i v mene všetkých prítomných. [L. Ťažký]; Včasráno vstávam, balíme batožinu, lúčime sa. [Š. Žáry]
2. (s čím) ▶ (dobrovoľne) opúšťať istý jav, stav, postavenie a pod., zriekať sa nejakej činnosti, vzdávať sa niečoho: l. sa s mladosťou; l. sa s kariérou; l. sa s nepotrebnými vecami; l. sa so slobodou pred vstupom do manželstva; l. sa so starým rokom; lúčime sa so zimou; lúčil sa s rodným domom; lúčenie so školou; Zopakoval svoje najhoršie vystúpenie v Paríži spred dvoch rokov, keď sa tiež lúčil hneď v prvom kole oboch súťaží. [HN 2007] keď vypadol
fraz. lúčiť sa so svetom/so životom zomierať
opak. lúčievať sa -va sa -vajú sa -val sa; dok.rozlúčiť sa

lúčiť sa s pozdravom sa rozchádzať s niekým • odoberať saodberať saodporúčať sa: lúčil sa s rodinou, odoberal sa od rodiny; po chvíli sa odporúčalrozlučovať sa (obyč. dlhšie): rozlučovala sa s nami skoro hodinuzastaráv. porúčať sa: Porúčam sa!zastar. žehnať sa: žehnali sa na rázcestí

Slovník slovenského jazyka

z r. 1959 – 1968*.

lúčať, -a, -ajú nedok. nár. (čo) vrhať, hádzať: l. kamienky (Zúb.);

dok. lúčiť


lúčiť sa, -i, -ia nedok.

1. (s kým, s čím i bezpredm.) odoberať sa od niekoho, rozchádzať sa s dakým, dávať dakomu zbohom; opúšťať dakoho, dačo: Lúčil sa otec s deťmi. (Fr. Kráľ); lúči sa s matkiným čerstvým hrobom (Vám.); Lúči sa škovran smútny a nemý. (Podj.)

l. sa so svetom, so životom chystať sa umrieť, pripravovať sa na smrť;

2. zried. (od koho, od čoho) oddeľovať sa, odlučovať sa: Ústa sa od úst milých nelúčia. (Sládk.);

dok. k 1 rozlúčiť sa, k 2 odlúčiť sa

|| lúčiť2 zried. (koho, čo od koho, od čoho) oddeľovať, odlučovať: A čo ma teraz od teba lúči, sú životov vyšších čiastky. (Sládk.)

dok. odlúčiť


lúčiť1, -i, -ia dok. nár. (čo) hodiť, vrhnúť: Vyberali z chodníka okresané kamene a lúčili ich na policajné autá. (Žáry);

nedok. lúčať

Morfologický analyzátor

lúčiť nedokonavé sloveso
(ja) lúčim VKesa+; (ty) lúčiš VKesb+; (on, ona, ono) lúči VKesc+; (my) lúčime VKepa+; (vy) lúčite VKepb+; (oni, ony) lúčia VKepc+;

(ja som, ty si, on) lúčil VLesam+; (ona) lúčila VLesaf+; (ono) lúčilo VLesan+; (oni, ony) lúčili VLepah+;
(ty) lúč! VMesb+; (my) lúčme! VMepa+; (vy) lúčte! VMepb+;
(nejako) lúčiac VHe+;
lúčiť lúčiť

Zvukové nahrávky niektorých slov

Súčasné slovníky

Krátky slovník slovenského jazyka 4 z r. 2003
Pravidlá slovenského pravopisu z r. 2013 – kodifikačná príručka
Ortograficko-gramatický slovník slovenčiny z r. 2022
Slovník súčasného slovenského jazyka A – G, H – L, M – N, O – Pn z r. 2006, 2011, 2015, 2021
Retrográdny slovník súčasnej slovenčiny z r. 2018
Slovník cudzích slov (akademický) z r. 2005
Synonymický slovník slovenčiny z r. 2004
Slovník slovenského jazyka z r. 1959 – 1968*
Slovník slovenských nárečí A – K, L – P z r. 1994, 2006*

Historické slovníky

Historický slovník slovenského jazyka z r. 1991 – 2008*
Historický slovník slovenského jazyka V (R-rab — Š-švrkotať) z r. 2000*
Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí od Antona Bernoláka z r. 1825

Iné

Paradigmy podstatných mien
Slovník prepisov z orientálnych jazykov
Zvukové nahrávky niektorých slov
Názvy obcí Slovenskej republiky (Vývin v rokoch 1773 – 1997)*
Databáza priezvisk na Slovensku vytvorená z publikácie P. Ďurča a kol.: Databáza vlastných mien a názvov lokalít na Slovensku z r. 1998*
Databáza urbanoným (stav v roku 1995)*
Frázy z paralelného slovensko-francúzskeho korpusu
Frázy z paralelného slovensko-českého korpusu
Frázy z paralelného slovensko-anglického korpusu
Morfologický analyzátor