Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

kto koho komu koho o kom kým zám. opyt.

1. expr. i ktože vyj. otázku vzťahujúcu sa na osobu: k. je to? o kom to hovoríš? komuže dáme, ak nie deťom?

2. expr. má citový význ. (vo zvol. vetách): aha, k. nám chce rozkazovať!

3. uvádza vzťaž. vedľ. vetu podmetovú, predmetovú a prívlastkovú (často súvzťažné ten k., k. – ten): iba ten to pochopí, kto to sám zažil; uvidíme, k. mal pravdu; ten, komu som to požičal

4. v spoj. so slovesom mať al. byť a inf. vyj. (ne)schopnosť realizovať dej: má mu k. pomôcť; niet sa na koho spoľahnúť

5. má význ. neurč. zám., niekto: najtuhšia zima, akú k. pamätá

6. i ktože expr. má význ. vymedz. zám., nikto (vo zvolaniach, v reč. otázkach): kto(že) to kedy videl!? k. by chcel tvrdiť opak?

● k. z koho bezohľadné súperenie; myslí si o sebe – k. som, čo som je namyslený; komu česť, tomu česť

ktokoľvek kohokoľvek zám. neurč.

1. hoc(i)kto (význ. 1, 2), každý: môže prísť k. z vás; nevezme si kohokoľvek

2. uvádza vzťaž. vedľ. vetu, najmä podmetovú; každý, kto: k. zistí niečo podozrivé, musí to hlásiť

ktorýkoľvek ktoréhokoľvek zám. neurč. hoc(i)ktorý: vyber si kartu, k-úkoľvek

ktorýsi ktoréhosi zám. neurč. niektorý, daktorý, voľaktorý (so zdôraznením neurčitosti, nejasnosti): k. filozof povedal ...; v k. deň sme sa stretli

ktorý zám. opyt.

1. expr. i ktorýže vyj. otázku zacielenú na osobu al. vec ako na jednu z viacerých: k. (že) z nich je tvoj kolega? k. bývate najbližšie? k-m vlakom pôjdeš? v k-é dni sa (ne)úraduje? expr. k. somár to urobil? kto?

2. expr. má citový ukaz. význ. (vo zvol. vetách): pozrite, k-ú si vybral!

3. uvádza vzťaž. vedľ. vetu prívlastkovú, predmetovú, podmetovú (často súvzťažné k. ten, taký – k.): kniha, k-ú mám najradšej; k. pes breše, (ten) nehryzie; podľahli aj takí, k-í mali byť vzorom; potme nebolo vidieť, k-í sú naši a k-í nie

4. uvádza nepravú vzťaž. vetu: zarobí veľa peňazí, k-é aj chytro minie, vhodnejšie ... a tie aj chytro minie, a chytro ich aj minie

5. má význ. neurč. zám., niektorý: ak k. z vás len mukne, dostane; posadali si, k. na lavicu, k. na zem

6. i ktorýže v reč. otázkach má vymedz. význ.: k. národ sa môže pochváliť niečím podobným? ani jeden

ktosi kohosi zám. neurč. niekto, dakto, voľakto (so zdôraznením neurčitosti, nejasnosti): k. klope; kohosi odváža sanitka

ktovie, ktohovie, expr. i ktoževie, ktožehovie

I. vetná prísl. vyj. pochybnosť, uvažovanie, nevie sa, nevedno, bohvie: k., či príde; nie je to iba zámienka? – k.

II. čast. expr. je súčasťou neurč. zám. k. kto, k. ktorý, k. kde, k. kade, k. odkiaľ, k. prečo, k. koľko ap. (pís. i dovedna ktoviekto, ktoviektorý ...), kt. vyj. neurčitosť, neistotu, nevedno, bohvie: mohol vidieť k. koho, celé dni blúdi k. kade, nezarobí k. koľko, prišiel nečakane k. odkiaľ

bohviekto, pís. i bohvie kto -koho -komu -koho -kom -kým zám. neurčité substantívne

čertviekto, pís. i čertvie kto -koho -komu -koho -kom -kým zám. neurčité substantívne

čojaviemkto, pís. i čojaviem kto -koho -komu -koho -kom -kým zám. neurčité substantívne

ktohoviekto, pís. i ktohovie kto -koho -komu -koho -kom -kým zám. neurčité substantívne

kto koho komu koho kom kým zám. opytovacie substantívne

ktoviekto, pís. i ktovie kto -koho -komu -koho -kom -kým zám. neurčité substantívne

neviemkto -koho -komu -koho -kom -kým, pís. i neviem kto zám. neurčité substantívne

pánbohviekto, pís. i pánbohvie kto -koho -komu -koho -kom -kým zám. neurčité substantívne

čertviekto -koho -komu -koho -kom -kým, pís. i čertvie kto zám. neurčité substantívne hovor. expr. ▶ odkazuje na neurčitosť osoby (často so záporným hodnotením); syn. bohviekto: č. mu to poradil; č. sa viac preľakol; čertvie koho si ty videl

čojaviemkto -koho -komu -kto -kom -kým, pís. i čojaviem kto zám. neurčité substantívne hovor. 1. často v spojení s ešte ▶ odkazuje na neurčitosť osoby; syn. neviemkto: šiel odviezť šéfa, riaditeľa či čojaviemkoho; dostala darček od sestry, mamy, strýka a č. od koho ešte; Na barák jej chodia spolužiaci, strýčkovia a čojaviemkto. [Š. Moravčík]; Dobrák od kosti sa len ťažko môže stať invenčným vedcom, umelcom alebo invenčným čojaviemkým. [G. Murín]
2. iron. ▶ významný, neobyčajný, skvelý človek: namýšľa si, že je č.

ktohoviekto -koho -komu -koho -kom -kým, pís. i ktohovie kto zám. neurčité substantívne hovor. expr. ▶ odkazuje na neznámu, neurčitú osobu, nevedno kto; syn. bohviekto: vláči sa sem k., a tebe je to jedno; ktohovie koho si tam ty videl

ktohovie, pís. i kto ho vie čast. hovor. ▶ vyjadruje nevedomosť, neistotu, pochybnosť hovoriaceho o uskutočnení deja, o platnosti stavu, vlastnosti (často so záporným hodnotením); nevie sa, nie je známe, nevedno, ktovie; syn. čerthovie, bohvie: k., ako bude zajtra; k. odkiaľ prišiel; k., odkedy si nejedol; A ktohovie, dokedy by bol spal, keby ho neboli zobudili ovce. [A. Habovštiak]

kto koho komu koho (o) kom s kým zám. opytovacie substantívne 1. ▶ uvádza otázku vzťahujúcu sa na osobu: k. je to?; k. je tá žena, s ktorou si sa zhováral?; k. bol najlepší?; k. by mi vedel poradiť?; bez koho sa nezaobídeme?; komu ste to sľúbili?; na koho z nich sa môžem spoľahnúť?; o kom píšu v novinách?; s kým si sa stretol?
2. vo zvolacích vetách ▶ má citové zafarbenie: aha, k. k nám ide!; ó, koho to tu vidím!; kto by si to bol pomyslel!
3. vo vzťažnej funkcii ▶ uvádza vedľajšiu vetu podmetovú, predmetovú, prívlastkovú (i súvzťažne ten - kto, kto - ten): čas ukáže, k. hovoril pravdu; ten, k. nič nerobí, nič nepokazí; štartovať môže každý, k. má záujem; bol som to ja, k. jej ponúkol pomoc; nespoliehaj sa na toho, koho dobre nepoznáš; si jediný, komu verím; Jediný, kto v noci vychádzal, boli sivé vojnové potkany. [J. Buzássy]
4. v spojení so slovesom byť, nebyť al. mať, nemať a s neurčitkom plnovýznamového slovesa ▶ odkazuje na možnosť al. nemožnosť realizovať daný dej vzhľadom na osobu: má mu k. pomôcť; nebolo sa na koho obrátiť; majú sa komu posťažovať; nemal sa s kým poradiť
5. ako súčasť dvojčlenného al. viacčlenného výrazu kto - kto ▶ odkazuje na rad bližšie neurčených osôb, niekto, dakto: nakoniec ich všetkých presvedčil, koho rýchlo, koho až po čase; ponalieval, komu koňak, komu pivo, komu pohár červeného vína; Navarím čaju, pokračovala pokojne, keď sme si konečne všetci posadali, kto na lavicu pod stenu, kto k teplému sporáku. [P. Andruška]
6. v spojení so zámenom aký vo vzťažnej funkcii ▶ odkazuje na neurčitú osobu, niekto: najväčšia snehová kalamita, akú k. pamätá; najlepší návrh, s akým k. dnes prišiel; najlepší román, aký k. (kedy) napísal
7. v spojení ako kto ▶ v odpovedi odkazuje na neurčitosť vzhľadom na osobu: všetci s tým súhlasili? - ako k.; všetkým je to jasné? - ako komu
8. v rečníckych otázkach ▶ má vymedzovací význam: k. to kedy tvrdil? nikto; komu to už prospeje? nikomu; k. by nechcel väčší plat? všetci by chceli □ kto je?; kto tam? otázka a) keď niekto zaklope na dvere b) prihlásenie sa pri telefonickom rozhovore
◘ fraz. byť po kom podobať sa na niekoho, zdediť fyzické a/alebo duševné vlastnosti po rodičovi; koho to sem čerti nesú? o nevítanej návšteve; kto by to bol povedal! al. kto by si to bol pomyslel! prejav začudovania; kto povie a/á, nech povie aj b/bé kto niečo začne, nech to aj dokončí; kto to kedy slýchal!/videl! prejav nespokojnosti, pohoršenia; myslí si o sebe - kto som, čo som je namyslený, myslí si, že je výnimočný; [uvidíme,] kto z koho časom sa ukáže, kto je silnejší, kto viac vydrží, kto zvíťazí ◘ parem. komu česť, tomu česť [, pastierovi trúba] každého treba uctiť tak, ako si zaslúži; komu niet rady, tomu niet pomoci ak si niekto nedá poradiť, zle dopadne; komu pánboh, tomu všetci svätí človek, ktorému šťastie praje; komu sa nelení, tomu sa zelení kto je usilovný, tomu sa darí, má úspech; kto do teba kameňom, ty doňho chlebom aj za zlé sa treba dobrým odplácať; kto druhému jamu kope, sám do nej spadne kto pripravuje iným nástrahy, sám sa stane ich obeťou; kto chce kam, pomôžme mu tam ak niekto nepočúva rozumné rady, nech si robí po svojom a na vlastnú škodu; kto chce psa biť, palicu si nájde kto chce, na kritiku si vždy nájde dôvod; kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť treba sa prispôsobiť pravidlám spoločenskej skupiny, v ktorej chce človek existovať; kto chodí do mlyna, ľahko sa zamúči človek sa rýchlo stane takým ako tí, s ktorými sa stýka; kto mastí, ten sa vezie kto podpláca, dostáva protislužbu; kto mlčí, ten svedčí aj mlčaním sa dá vyjadriť súhlas; kto nemá v hlave, má v nohách zábudlivý si narobí zbytočnú robotu, pretože po zabudnutú vec sa treba vrátiť; kto nepracuje, nech neje; kto neskoro chodí, sám sebe škodí; kto prv príde, ten prv melie rýchly skôr vybaví, má prednosť, výhody; kto seje vietor, žne búrku kto spôsobuje zlo, nezhody, musí niesť i následky; kto včas ráno vstáva, tomu pánboh požehnáva čím skôr človek začne robiť, tým viac spraví; kto vysoko lieta, nízko padá a) kto má prehnane veľké očakávania, ambície, často sa veľmi sklame b) o príliš sebavedomom, pyšnom človeku; ten sa smeje najlepšie, kto sa smeje naposledy netreba sa tešiť predčasne

ktoviekto -koho -komu -koho -kom -kým, pís. i ktovie kto zám. neurčité substantívne 1. hovor. expr. ▶ odkazuje na neznámu, neurčitú osobu; nevedno kto; syn. bohviekto: k. mu stále pomáha; je to lepšie, ako ísť na večierok, kde môže byť k.
2. hovor. iron. ▶ neobyčajne významný, vynikajúci človek; syn. bohviekto: tvári sa, správa sa, akoby bol k.

neviemkto -koho -komu -koho -kom -kým, pís. i neviem kto zám. neurčité substantívne hovor. 1. ▶ odkazuje na neurčitosť pri označení osoby: chýbajú mi knihy, ktoré som neviem komu požičal; spoločnosť roznáša súdne napadnuteľné klebety o novinároch platených neviemkým; Keď niekto dokáže zorganizovať festival pre 30-tisíc ľudí, zabezpečiť účinkujúcich, stánkarov, ochrankárov, staviteľov pódií a neviemkoho a neviemčo ešte, zaslúži si naše uznanie. [Týž 2008]
2. iron. ▶ odkazuje na mimoriadne veľkú dôležitosť, významnosť niekoho; syn. niekto: tvária sa, že sú n.; A nemyslím si, že som neviemkto. [Sme 2009]

pánbohviekto -koho -komu -koho -kom -kým, pís. i pánbohvie kto zám. neurčité substantívne hovor. expr. zried. ▶ odkazuje na neurčitosť pri označení osoby (často so záporným hodnotením), nevedno kto; syn. bohviekto, ktoviekto, ktohoviekto: doména patrí pánbohvie komu; uverejnil odpoveď od pánbohviekoho; Až som sa zrazu rozzúril a vynadal – pánbohviekomu. [D. Dušek]

kto, koho zám.

1. opyt. a) pýtame sa ním na osobu v priamych al. nepriamych otázkach: Kto (je) tam? (Jes.) Kto ma tak počastoval? (Jégé) Kto ti čo? (Hviezd.) urobil; Iste sa nespýtal, kto je ona a čím je v dome. (Vaj.) Povedz nám, kto si! (Ondr.); b) uvádza zvolacie vety, ktoré pri kladnej forme majú záporný význam: Kto ma núti, aby som chodil medzi vás? (Jes.) Kto by to bol povedal! (Kuk.); kto to kedy slýchal, aby...; kto by si bol pomyslel, že...; Kto by si to bol pomyslel! c) vo zvolacích vetách má niekedy ukazovací význam: Hľa, kto sa to k nám ženie

2. vzťaž. (často súvzťažné ten... kto) vzťahuje sa na osoby; uvádza vety a) podmetové: Kto prv príde, prv melie. (prísl.); b) predmetové: Komu sa nelení, tomu sa zelení. prísl.; c) prísudkové (pri mennom prísudku): Slepý je, kto cez riečicu nevidí. (prísl.); d) zried. prívlastkové: Tú nech karhá druhý, komu je žena. (Kuk.)

● kto z koho, ten z toho o bezohľadnom konkurenčnom boji;

3. neurč. niekto, ktokoľvek, hocikto (ako podmet al. predmet vety): nemá mi kto čo vyčítať; Ako si kto ustelie, tak si ľahne (prísl.) ako kto urobí, tak sa mu vodí. Nuž ale či to kto slýchal? (Stod.) Komu koláče, komu kukuričné pagáče (Kuk.) jednému to, druhému iné; koho pustia, koho nie (Jégé) nepustia všetkých; Večeralo sa nenúteno, kto stojac, kto sediac (Šolt.) jedni stáli, druhí sedeli; býva i vo výraze kto-ten: Môže si kto-ten utŕžiť aj poriadnu klobásu palicou. (Ráz.) Zídu sa i tie (dievky) na svete komu-tomu. (Tim.)

ktokoľvek zám. neurč.

1. hocikto, každý: Tie časy minuli, keď na pokynutie kohokoľvek padlo sa na kolená. (Vans.)

2. niekedy má význam s odtienkom prípustky; nech ktokoľvek: A predsa nepôjdem zaň, ktokoľvek je. (Tim.)

ktorýkoľvek, zám. neurč. nezáleží na tom, ktorý; hociktorý: Vytrhneš jednu kosť, ktorúkoľvek. (Jégé) Prihovoril sa jej, akoby sa bol ktorejkoľvek. (Tim.)

ktorýsi zám. neurč. niektorý, voľaktorý, nejaký: Ktorýsi predok terajších Bercov bol akiste človek vynikajúci. (Kuk.) Chodí za ňou ktorýsi druhý... (Jil.)

ktorý zám.

1. opyt. pýtame sa ním na bližšie určenie osôb, zvierat, vec v priamej al. nepriamej otázke: Ktorý pán? Nuž z Rovnian. (Jégé) Nuž ktoré? — plačlivo sa spýta chlapec. (Kal.)

2. vzťaž. (často súvzťažné ten... ktorý) uvádza vedľajšiu vetu prívlastkovú: Krása je modla, ktorú rád vzýva. (Sládk.) Šli poľnou cestou medzi brehmi, ktoré sa už zelenali novou trávou. (Jes.) Starý otec ich (deti) už ani nepoznal, ktoré je čie. (Taj.) Ktorý volič nedal sa zviesť na pijatiku, tomu sľubovali hory-doly. (Taj.) Som ten, ktorému v uši znela pieseň matky-otrokyne. (Kras.) Niekedy sa používa vzťažné zámeno v tzv. nepravých vzťažných vetách, kde druhá veta nerozvíja podstatné meno z prvej vety, ale je k nej voľne pripojená. Napr.: Z komína rušňa sa valil hustý čierny dym, ktorý sa stlal nízko pod poľami (Mor.), lepšie a stlal sa...

3. neurč. niektorý, hociktorý, voľaktorý: Keď sa ktorý sluha v dedine zmohol... (Kal.) Bral do tanca všetky dievky, kde ktorá bola. (Jil.) Oddelili sa, ktorý na tú, ktorý na inú stranu (Kuk.) jedni išli ta, druhí inam; býva i vo výraze ktorý-ten: Keby aspoň ktorý-ten prišiel. (Tim.)

4. vo zvolacích vetách má niekedy ukazovací význam: Pozri, ktorú sukňu si obliekla!

ktovie i ktohovie i ktožehovie vetná prísl. i čast. nik nevie, nevedno: Zas a už ktovie koľký raz odchodia chlapci na vojnu. (Tim.) Ktohovie, čo robili dnes u Ľuptákov s vodou. (Hor.) Obed bude ktovie kedy (Tim.) o dlhý čas, neskoro. Cval nebol ktovie aký hladký (Kuk.) nebol príliš hladký.

ten, tá, to¹, 2. p. m., str. toho, ž. tej;

3. p. m., str. tomu, ž. tej;

4. p. m. toho, str. to, ž. tú;

6. p. m., str. (o) tom, ž. (o) tej;

7. p. m., str. tým, ž. tou;

mn. č. živ. tí, m. neživ., ž., str. tie;

2. p. tých;

3. p. tým;

4. p. m. živ. tých, m. neživ., ž., str. tie;

6. p. (o) tých;

7. p. tými zám. ukaz.

1. ukazuje na blízky, prítomný predmet (osobu, zviera, vec) pomocou posunku (v priamej reči) al. pomocou rozlišovacieho určenia, ktorým je obyč. zhodný al. nezhodný prívlastok: Po čom tie mládky, tetuška? (Žáry) Idem pozrieť ten náš budúci kostol. (Urb.) Ohýbate chrbát pred tými hore. (Zgur.) „Da, da“ — povie zrazu ten s tou ruskou čiapkou. (Pláv.)

2. pri výrazoch vyjadrujúcich časové pojmy ukazuje na najbližší al. práve prebiehajúci čas; tento: toho roku je veľká zima; Tej noci na vás čakať budem. (Kub.) Ale tej zimy je nejaký nanič. (Taj.); v tú chvíľu, v tej minúte, v tom okamihu hneď, ihneď: Chce byť v tej minúte umytý. (Gab.)

3. odkazuje na známy predmet, o ktorom sa už hovorilo al. ktorý sa pomenúva až neskôr; vytýčený vetný člen a základný výraz v prístavku zároveň zdôrazňuje: pri tej príležitosti o ktorú ide; v tom zmysle aký z niečoho vyplýva; Vtom zbadal predavača novín Sergia. Ale ten mu zďaleka kričal ... (Žáry) Ach, jak je hnusný ten ich spôsob života, bez hanby, bez citu, bezo cti. (Fr. Kráľ) Ale naši chlapi, tí by od strachu onemeli. (Zgur.) Otec, ten len žmurká. (Pláv.) Zurčí si Hron, tá rieka hravá, vlnky si zháňa z hlbín hôr. (Pláv.)

● z toho dôvodu, z tej príčiny preto; tým spôsobom, hovor. tým činom tak, takto;

4. odkazuje na niekoho al. niečo, čo sa bližšie určuje al. rozlišuje vedľajšou vetou: byť tej mienky, toho názoru, že ...; s tým rozdielom, že ...; Podporujú toho, kto musí preč odísť. (Kuk.) Bol z tých, čo nehovorili. (Hor.) Pôjdem ja v tú stranu, v ktorú havrany leteli. (Bedn.) Kto svoje srdce do dna neprebádal, ten nevie, čo je radosť a čo žiaľ. (Štítn.)

● s tým cieľom, aby... preto;

5. pri názvoch časových pojmov odkazuje na časový úsek, o ktorom sa hovorilo v kontexte al. o ktorom hovorí nasledujúca vedľajšia veta: Toho večera dlho nemohli zaspať. (Ondr.) Po rozsadzi v tú nedeľu už budú [nohavice] na tebe. (Kuk.); od tých čias, od tej doby, ako (čo) ... odvtedy; do tých čias, do tej doby, kým (čo, ako) ... dovtedy; v tom čase, v ten čas, v tú dobu, keď (čo, ako) ... vtedy; za ten čas, za tú dobu, ako (čo, kým) zatiaľ;

6. spodstatnené (bez prívlastku) korešponduje s osob. zám. on, ona, ono, pričom vyjadruje aj citový dôraz: Prečo mi [stará mati] nenadštrkli, prečo sa jej sami neopýtali ...? Ti sú mi vina. (Taj.) Oprel oči na neho. Ale ten sa spokojne díval oknom. (Hor.) Od rána mu vŕtalo v hlave, načo tá vlastne prišla. (Laz.)

7. expr. dodáva výrazu a aj celej vete rozličné citové zafarbenie, pričom a) zdôrazňuje všeobecne al. len subjektívne známe veci: Hrdo si tá Tatra vyzerá dohora. (Hviezd.) Ani si len toho dohánu nedožičí za ne [peniaze]. (Kuk.) Furták ten Alex. Dobre to narafičil. (Urb.) S tými krčmami ďaleko nezájdeš. (Min.) Bola by sa radšej pod tou čiernou zemou videla (Taj.) bola by radšej mŕtva.

● nikto, nič na tom svete vôbec nikto, vôbec nič; za ten (šíry) svet vôbec, ani za nič; z tej duše veľmi, zo všetkých síl; si ako na tej dlani nemáš nič; b) v zvolacích vetách vyjadruje obdiv, rozhorčenie, začudovanie a pod.; opakovaním sa stupňuje citové zafarbenie: Ach tá Dora, tá Dora! Tá vážnosť, s akou ide za oltár! (Kuk.) A tí jazdci! Pol telom sú prirastení ku koňom. (Urb.) Tá dnešná mládež! (Laz.) Ach, sobáš, tá prísaha, tí diváci — to všetko rozčuľuje fantáziu nevestinu. (Kuk.); c) stupňuje pejoratívnosť výrazov, nadávok a pod.: Neboli by prišli na vysielačku, keby nie tá, tá udavačka. (Stod.) Hej, tá cundra to vlastne všetko navarila. (Žáry); d) pri superlatíve zdôrazňuje a rozlišuje: Všetky vysekal nemilosrdne. Najviac dostala vždy tá najkrajšia. (Ondr.) To najhoršie si o dievčati šepkali. (Taj.); e) hovor. (v spojení s neurč. zám.) vyjadruje zľahčujúci al. ľahostajný vzťah hovoriaceho ku skutočnosti: Potiahli bohatého mecenáša o dáku tú stovku. (Zgur.) I pre mňa nájdite nejaký ten osoh. (Pláv.) Pribudlo mi niekoľko šedivých vlasov a dáka tá vráska pod očami. (Zúb.)

8. hovor. expr. nahrádza zám. taký, toľký a ukazuje al. odkazuje na kvalitu i kvantitu. Jej svalstvo zmäklo a nemalo tej pružnosti. (Jégé) Načo tie hnevy! Čo sa stalo, to sa neodstane. (Vaj.) Poznám ho za tie roky. (Smrč.)

9. zried. rovnaký, taký istý: Čo by ste sa jej koľko ráz boli opýtali, či dobre spala, zakaždým vám tú odpoveď dala. (Taj.)

10. hovor. v spojení s príd. al. privl. zám. zastupuje podst., ktoré možno doplniť podľa kontextu: Možno chcel tej svojej zaimponovať. (Bedn.) Budeme kývať a spievať tú našu. (Žáry) Keď nájde na nebi medzi toľkými tisícami hviezd tú pravú, prečo by nenašiel medzi stovkami ľudí mňa? (Zúb.)

11. ten istý, tá istá, to isté, zastar. ten samý, tá samá, to samé zám. stotožňovacie má zosilnený význam; o ktorom sa už hovorilo, spomínaný; totožný, rovnaký: toho istého roku, za ten istý čas, v tej istej chvíli, ten islý človek; tým istý m spôsobom; robiť stále tie isté chyby; to isté platí o ...; do tej istej miery; Otvoril bol v ten samý deň ráno starú skriňu. (Vaj.); hovor. expr. jeden a ten istý ten istý;

12. čím ... tým (vo funkcii spojovacieho výrazu) p. čím;

13. ten a ten, tá a tá, to a to má význam blízky neurč. zám. a znamená niekoho známeho, niečo známe, koho al. čo nemusíme al. nechceme bližšie určiť, pomenovať: Kapitán ten a ten tej a tej lodi bol v nebezpečenstve. (Kuk.) My sme ti a ti a to a to chceme. (Tat.)

14. stojí proti zám. onen a poukazuje na bližšiu z dvoch osôb al. vecí: Číslice možno prideliť do tej alebo onej rubriky. (Vaj.) Na každom prste mali inú bábku, poťahovali raz tú, raz onú. (Urb.)

● ten alebo onen niekto; ktokoľvek;

15. kniž. ten-ktorý p. ten-ktorý;

16. kto-ten, ktorý-ten p. kto, ktorý

do p. kto

fto p. kto

gdo p. kto

chto p. kto

ktohovie p. ktovie

ktohozná p. ktozná

ktovie i ktohovie vetná prísl. (chtovie, chtovié, dohoví) strsl, zsl vyjadruje pochybnosť; nikto nevie, nevedno: Nazdala sa, že hu budú chtovie ako pochvaľuvaťi (Čelovce MK); Chtovié, čo sa s ňím mvóže do roka stať (Bošáca TRČ); Dohoví, dokál to ešťe buďe trvať (Poľ. Kesov NIT); Dohoví, kam jeli ti dvá (Brodské SKA)

kto zám. opyt. (chto, gdo, fto, do)
1. csl
a. vyjadruje otázku vzťahujúcu sa na osobu: Chto to bou̯? Koho si to viprevádzala? (Dol. Lehota DK); Chto to klope? (Rochovce ROŽ); Gdo pojďe so mňou na šúšťa? (Pukanec LVI); Do to biu̯? (Brodské SKA); Chto ci to povedal? (Dl. Lúka BAR); Fto ce budze ľubic, ked ja umrem? (Ostrovany SAB)
b. uvádza zvolacie vety, ktoré pri kladnej forme majú záporný význam: Načo to doňiesou̯, kto bi to jeu̯? (Detva ZVO); Do bi to naňho povidau̯ (Jablonové MAL)
2. uvádza vzťažné vety
a. podmetové: Do tí role viužíval, uš pri posletku ih viplanil (Ružindol TRN); Chto ňekuri, tod aňi ňe chlop (M. Zalužice MCH)
b. predmetové: Spejtovau̯ sa, že či ňeveďia, chto sťe ouce kúpiťi (Lešť MK); Už zme čakali, že gdo nás príde volat tancuvat (Kostolné MYJ)
c. prísudkové: Chto jag znal, ta tag zrobel (Sokoľ KOŠ)
3. má význam neurč. zámena
a. niekto, ktokoľvek, hocikto: Prse na košeľi bole višívanej, chto sťeu̯ bielem merkovcom, chto svetlem lebo šakovem (Čelovce MK); Komu hus, komu prasa, komu sa čo páči (Stožok ZVO); Tag nevím, po kém otkázali (Ružindol TRN)
b. býva aj vo výraze kto-ten: Ňenahale zme ho (sušiaci sa mak) brez očú, chto-ťem ho vartuvau̯, žebe mačka ňeskocila nam (Čelovce MK); Šag len azdáj chto-ten dvójďe (Bošáca TRČ)
4. má význam vymedz. zámena nikto (po slovese v zápore): Jemu ňemá gdo čo roskezovať (Stožok ZVO); Ňímau̯ to chto kosiťi (V. Lom MK); Nebolo koho poslat, preto zme nedali vedzet (Brestovany TRN); Jag umar, ta mu ňebu̯ chto aňi na vence dac (Sobrance)

kdo- p. kto- kdula, kdulový p. dula

kterýkoli(v) p. ktorýkoľvek

ktokoľvek, čes ktokoli(v) [kdo-] zám neurč
1. hocikto; každý, kto: kdokoly (by) smluwu russyl (ŽK 1553); kdokolwek by gedle stial (ŠTÍTNIK 1610); vo formulách: dawame na wedomy, komukoliw bi prinaleželo wediety (M. KAMEŇ 1744); wiznawam timto psanim, komukolwek prinaležj (vedieť) (BOCA 1749)
2. vyj. odtienok prípustky, nech ktokoľvek: kdokoly gsi, dufati tobe kažem (KoB 1666); každý kdokolwek wzywat bude meno Pane (KB 1756)

kto [kto, chto, kdo] zám
1. opyt uvádza priamu al. nepriamu otázku o osobe: komu ty penieze daty? (ŽK 1454); kdo ho vie, kam se obráta (LYSICA 1592 RaT); gdo koho prw ugyerél? (ŠÍPKOVÉ 1747)
2. vzťažné pripája vetu predmetovú, podmetovú: abychme se o to dowedowali, skrz koho to by se dielo (VARÍN 1485 SČL); kdo miluge manželku swu, sam sebe miluge (BAg 1585); chto se Pána boji, toho on stedre provadzi (DŽ 1752)
3. neurč niekto, ktokoľvek, hocikto: o swiedomi, kdyz komu o ruku gde (ŽK 1473); aby (zeme) sam radney uzywal nez kdo czydzy (P. ĽUPČA 1560); každy kus dreva jestli kdo chce sťat, nesmie (SIHELNÉ 1776 LP)

ktorýkoľvek [kto-, k(t)e-], čes ktorýkoli(v) zám neurč hociktorý: (list) z kerehokoly mesta (L. JÁN 1480 SČL); kterabykoli strana russila (záväzok) (ŽK 1501); zemy, kterekoly on nabyl (P. ĽUPČA 1585); poprege nam (Boh) zdrawj kterukolwek chwily (ŽEMBEROVCE 1586) kedykoľvek; (na) znamost se uwozuge (všetkým), ktorykolwek knihy czitati budu (JELŠAVA 1609 E); (majetok) keby mezi kterimikoliw rukami bil (BRATISLAVA 1662 E); kterimkolwek spusobem bude mat plnu moc (D. KUBÍN 1726)

ktorý [kto-, chto-, chte-, k(t)e-, kotor-] zám
1. opyt vyj. otázku o osobe al. veci vyčlenenej z daného súboru: ktere su tie (hriechy)? (BAg 1585); kterye sa twoge towarisskyne? (KRUPINA 1697); která gest matka ma? (KB 1757)
2. vzťažné uvádza vetu prívlastkovú al. predmetovú: wyna nalyel drabom, ktyeruo spolu s nym vypyly (ŠÁŠOV 1582 DSJ); strany roznycz anebo zwad, kere maly strany meczy sebu ((TRENČÍN) 1587); korowa, na ktereg ruku nassu trymame, kotora pred rokom gest ztracena (V. MIROŠOV 1640 E); packali na tom kameni, ale nepowiedal, chteri kamen (KRUPINA 1643); nichto zmedzi lyudzi nyeból nájdzeni, chtori bi ból smertz premoh (HPS 1752); (chotár) je velmi maly, w ktorem sa ani statek nemuže past (VAVREČKA 1775 LP)
3. neurč niektorý, hociktorý, ktorýkoľvek: gestli ze by ktery z rukogmich wmrzel (ŽK 1469); gestly ze by ktery drewo rubal (P. ĽUPČA 1579); kde len ktorý mohol, woly pasol (D. JASENO 1754)