kto koho komu koho o kom kým zám. opyt.
1. expr. i ktože vyj. otázku vzťahujúcu sa na osobu: k. je to? o kom to hovoríš? komuže dáme, ak nie deťom?
2. expr. má citový význ. (vo zvol. vetách): aha, k. nám chce rozkazovať!
3. uvádza vzťaž. vedľ. vetu podmetovú, predmetovú a prívlastkovú (často súvzťažné ten k., k. – ten): iba ten to pochopí, kto to sám zažil; uvidíme, k. mal pravdu; ten, komu som to požičal
4. v spoj. so slovesom mať al. byť a inf. vyj. (ne)schopnosť realizovať dej: má mu k. pomôcť; niet sa na koho spoľahnúť
5. má význ. neurč. zám., niekto: najtuhšia zima, akú k. pamätá
6. i ktože expr. má význ. vymedz. zám., nikto (vo zvolaniach, v reč. otázkach): kto(že) to kedy videl!? k. by chcel tvrdiť opak?
● k. z koho bezohľadné súperenie; myslí si o sebe – k. som, čo som je namyslený; komu česť, tomu česť
ktoviekto, pís. i ktovie kto vyjadruje neurčitosť osoby • nevedno kto: ktoviekto, nevedno kto mu stále pomáha • hovor. ktohoviekto, pís. i ktohovie kto • hovor. expr.: ktožehoviekto • bohviekto • čertviekto, pís. i ktožehovie kto, bohvie kto, čertvie kto (obyč. so záporným citovým hodnotením): ktožehoviekto, bohviekto, čertviekto sa sem mohol dostať; myslí si o sebe, že je bohviekto, ktoviekto (niekto významný)
kto vyjadruje otázku vzťahujúcu sa na osobu • expr. ktože: Kto(že) to k nám ide? • hovor. expr.: ký čert • ký ďas • ký parom: Ký čert ťa sem poslal?
kto, koho zám.
1. opyt. a) pýtame sa ním na osobu v priamych al. nepriamych otázkach: Kto (je) tam? (Jes.) Kto ma tak počastoval? (Jégé) Kto ti čo? (Hviezd.) urobil; Iste sa nespýtal, kto je ona a čím je v dome. (Vaj.) Povedz nám, kto si! (Ondr.); b) uvádza zvolacie vety, ktoré pri kladnej forme majú záporný význam: Kto ma núti, aby som chodil medzi vás? (Jes.) Kto by to bol povedal! (Kuk.); kto to kedy slýchal, aby...; kto by si bol pomyslel, že...; Kto by si to bol pomyslel! c) vo zvolacích vetách má niekedy ukazovací význam: Hľa, kto sa to k nám ženie
2. vzťaž. (často súvzťažné ten... kto) vzťahuje sa na osoby; uvádza vety a) podmetové: Kto prv príde, prv melie. (prísl.); b) predmetové: Komu sa nelení, tomu sa zelení. prísl.; c) prísudkové (pri mennom prísudku): Slepý je, kto cez riečicu nevidí. (prísl.); d) zried. prívlastkové: Tú nech karhá druhý, komu je žena. (Kuk.)
● kto z koho, ten z toho o bezohľadnom konkurenčnom boji;
3. neurč. niekto, ktokoľvek, hocikto (ako podmet al. predmet vety): nemá mi kto čo vyčítať; Ako si kto ustelie, tak si ľahne (prísl.) ako kto urobí, tak sa mu vodí. Nuž ale či to kto slýchal? (Stod.) Komu koláče, komu kukuričné pagáče (Kuk.) jednému to, druhému iné; koho pustia, koho nie (Jégé) nepustia všetkých; Večeralo sa nenúteno, kto stojac, kto sediac (Šolt.) jedni stáli, druhí sedeli; býva i vo výraze kto-ten: Môže si kto-ten utŕžiť aj poriadnu klobásu palicou. (Ráz.) Zídu sa i tie (dievky) na svete komu-tomu. (Tim.)