kto, koho zám.
1. opyt. a) pýtame sa ním na osobu v priamych al. nepriamych otázkach: Kto (je) tam? (Jes.) Kto ma tak počastoval? (Jégé) Kto ti čo? (Hviezd.) urobil; Iste sa nespýtal, kto je ona a čím je v dome. (Vaj.) Povedz nám, kto si! (Ondr.); b) uvádza zvolacie vety, ktoré pri kladnej forme majú záporný význam: Kto ma núti, aby som chodil medzi vás? (Jes.) Kto by to bol povedal! (Kuk.); kto to kedy slýchal, aby...; kto by si bol pomyslel, že...; Kto by si to bol pomyslel! c) vo zvolacích vetách má niekedy ukazovací význam: Hľa, kto sa to k nám ženie
2. vzťaž. (často súvzťažné ten... kto) vzťahuje sa na osoby; uvádza vety a) podmetové: Kto prv príde, prv melie. (prísl.); b) predmetové: Komu sa nelení, tomu sa zelení. prísl.; c) prísudkové (pri mennom prísudku): Slepý je, kto cez riečicu nevidí. (prísl.); d) zried. prívlastkové: Tú nech karhá druhý, komu je žena. (Kuk.)
● kto z koho, ten z toho o bezohľadnom konkurenčnom boji;
3. neurč. niekto, ktokoľvek, hocikto (ako podmet al. predmet vety): nemá mi kto čo vyčítať; Ako si kto ustelie, tak si ľahne (prísl.) ako kto urobí, tak sa mu vodí. Nuž ale či to kto slýchal? (Stod.) Komu koláče, komu kukuričné pagáče (Kuk.) jednému to, druhému iné; koho pustia, koho nie (Jégé) nepustia všetkých; Večeralo sa nenúteno, kto stojac, kto sediac (Šolt.) jedni stáli, druhí sedeli; býva i vo výraze kto-ten: Môže si kto-ten utŕžiť aj poriadnu klobásu palicou. (Ráz.) Zídu sa i tie (dievky) na svete komu-tomu. (Tim.)