ktože i ktož (gdože, chtož) 1. vymedz. zám. csl nikto: Čez ňeďeľu ktože be choďiu̯ merkovaťi (V. Lom MK); Tuž ale ktože mu to uveriu̯! (Kokava n. Rim. RS); Gdože bi bov tedi drevom kúrev! (V. Maňa VRB); Chtoš to kedi vidal? (Dl. Lúka BAR) 2. zám. opyt. expr. vsl kto: Chtoš to na oblaček durka? (Kendice PRE)
ktož, ktože [kt-, kd-] zám kto zosilnené nesamostatnou časticou -ž(e) 1. opyt: kdože to poweda? kdoze to pochopit muze? (MS 1758); a kdože je štastni? (Kur 18. st) 2. vzťažné: ktoz posege roli ginssyho czlowieka, ma gemu sskodu platiti (ŽK 1473); tomu, kdož sam sebu mluwy (HL 17. st); komuž Job tu sskodu pripisowal (KT 1753)