kov kovu pl. N kovy m. 1. ▶ jeden z prvkov veľkej skupiny chemických prvkov s charakteristickými vlastnosťami: elektrickou a tepelnou vodivosťou, zlievateľnosťou, kujnosťou, ťažnosťou, nepriehľadnosťou, napr. železo, meď, olovo, využívaný na výrobu strojov, náradia, drôtov, mincí a pod.: alkalické kovy mäkké ľahké kovy, veľmi reaktívne, prudko reagujúce s vodou, napr. sodík, draslík; ľahké kovy kovy s nízkou mernou hmotnosťou, napr. hliník, horčík, titán; farebné kovy niektoré neželezné kovy, napr. meď, horčík, zinok; neželezné kovy kovy al. zliatiny, ktoré neobsahujú železo; drahé kovy odolné proti pôsobeniu kyselín a korózii, napr. zlato, striebro, platina; vzácne kovy vyskytujúce sa v prírode len v malom množstve, napr. berýlium, cézium; roztavený k.; delenie prvkov na kovy a nekovy; spracovanie, odlievanie kovov; práca s kovom; obrábač, sústružník kovov; brúska, pílka na k.; umelecké rytie do kovu; puzdro hodiniek vyrobené z kovu; detektor kovov, detektor na k.; obrábať, zvárať kovy; v mrazoch sa k. sťahuje; kyselina prudko reaguje s kovmi □ žltý kov zlato 2. publ. ▶ medaila (za prvé, druhé al. tretie miesto) získaná v súťaži: nezískal žiaden k.; bojovať o jeden z kovov ◘ fraz. publ. najcennejší kov zlatá medaila; druhý najcennejší kov strieborná medaila; tretí najcennejší kov bronzová medaila