koniec-koncov, pís. i koniec koncov čast. ▶ vyjadruje hodnotiaci postoj k výrazu; syn. napokon, nakoniec, konečne: udalosť, ktorá sa koniec koncov mohla skončiť tragicky; to koniec-koncov pozná každý z nás; zavinili ste si to koniec-koncov sami; mne je to koniec koncov úplne jedno; Oni sa to časom naučia a koniec koncov, nikto učený z neba nespadol. [Sme 2005]
koniec koncom, koniec koncov p. nakoniec 2
nakoniec 1. v poslednej fáze, na konci • naostatok • napokon: nakoniec, naostatok prehovoril predseda; napokon museli ustúpiť pred presilou • záverom • na záver • naposledy • hovor. naposledok: naposledy, naposledok prišli domáci • zastar.: vposled • pokonne • nár. poostatku
2. pripája aktuálny výraz s významom uspokojenia, rezignácie a pod. • naostatok • napokon: nakoniec, naostatok, je to jedno; A napokon, kam by sme teraz šli? • konečne • koniec koncov • koniec koncom: konečne, koniec koncov pravda raz vyjde najavo; koniec koncom dal jej za pravdu • naveľa • ostatne • vlastne: nakoniec, naveľa, aj hostina sa zunuje; ostatne, vlastne na tom vôbec nezáleží • naposledy • hovor. naposledok: naposledy, naposledok ani neviem, kto to bol
(jeden) koniec; (bez) konca; (ku) koncu; (vidím) koniec; (ó) koniec!; (o) konci; (s) koncom;
(dva) konce; (bez) koncov; (ku) koncom; (vidím) konce; (ó) konce!; (o) koncoch; (s) koncami;