Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

končiť -nč/-i! nedok. robiť koniec, zakončovať, dokončievať, završovať: k. schôdzku, dnes k-me (robotu) skôr;

končiac predl. s I vyj. koniec v poradí al. v čase: obslúžili všetkých – začínajúc objednanými svadobníkmi a k. náhodnými hosťami;

opak. končievať -a

// končiť sa mať koniec, prestávať: za riekou sa mesto k-í, deň sa ešte nek-í; slovo sa k-í na samohlásku má na konci samohlásku;

opak. končievať sa

končiť -čí -čia konči/konč! -čil -čiac -čiaci -čenie nedok.

končiť sa -čí sa -čia sa -čil sa -čiac sa -čiaci sa -čenie sa nedok.

končiť sa -čí sa -čia sa konči sa/konč sa! -čil sa -čiac sa -čiaci sa -čenie sa nedok. 1. ▶ blížiť sa ku koncu, dokončievať sa, mať koniec; syn. završovať sa; op. začínať sa: prázdniny sa končia; rok sa končí; hra, schôdza, výstava sa končí; Snehom zasypáva [metelica] stopy končiaceho sa dňa. [K. Jarunková]; Vždy keď sa končí leto a blíži sa jeseň, radšej som na Dolniakoch. [V. Šikula]
2. (čím; ako) ▶ mať nejaký koniec, mať nejakú podobu v poslednom úseku trvania: román sa končí happyendom; jeho život sa končí nečakane a tragicky; veď vieš, ako sa končia podobné prípady; slová končiace sa na samohlásku
3. ▶ postupne sa míňať, spotrebúvať, používaním sa zmenšovať, ubúdať: zásoby sa nám končia
▷ opak. končievať sa -va sa -vajú sa -val sa; dok. ↗ skončiť sa

končiť¹ -čí -čia konči/konč! -čil -čiac -čiaci -čenie nedok. (čo (čím); s čím; ø) ▶ zakončovať istú činnosť, podujatie a pod.; dovádzať niečo do konca, do stavu, keď je to hotové; syn. završovať; op. začínať: k. prácu, prednášku; k. zber ozimín; musím už k.; dnes už končíme (s robotou); končím svoju poznámku; rozhovor končia pozdravom; vyhlásil, že končí s hereckou kariérou; štúdium končil tohto roku; Končila službu a prišla mu zároveň zaželať dobrú noc. [K. Lazarová] ▷ opak. končievať -va -vajú -val; dok. ↗ skončiť; ↗ i končiac

končiť² -čí -čia konči/konč! -čil -čiac -čiaci -čenie nedok. expr. (kde) ▶ ocitať sa niekde v dôsledku istej neželanej činnosti, vlastnosti a pod.: plastové lyžičky končia v koši; šteňatá často končia v útulkoch; splašky zo žúmp končia v Liptovskej Mare; ako moderátor v televízii končíš!

končiť, -í, -ia, rozk. -nč/-nči nedok. (čo) ukončovať, dokončovať, zakľučovať, dovršovať, završovať: k. prácu, rozhovor, k. štúdia; kniž. k. pozemskú púť o smrti;

opak. končievať, -a, -ajú;

dok. dokončiť, skončiť, ukončiť

|| končiť sa mať koniec, prestávať: rok, deň sa končí, hra sa končí; gram. slovo sa končí na samohlásku;

opak. končievať sa;

dok. skončiť sa

končiť nedok. (koňčic)
1. csl dokončovať niečo: Práve zme končili párať, ke_ca prišla ponuknuť (Ležiachov MAR); Dočkaj ma, uš končím (robotu), pójdem s tebu! (Vištuk MOD); Treba koňčic robotu (Sveržov BAR); končiť (Bobrovec LM)
2. nadávať na niekoho, hrešiť: Mocno na ňu koňčila, aňi ju vidzedz ňescela (Žalobín VRN)
3. vsl vybavovať: Koňči sebe, abi ho od vojska puśčiľi (Studenec LVO); Bul koňčic papire na okreśe, chce isc do Ameriki (Okrhlé GIR); Uš som sebe proboval koňčidz do Kanadi (Fintice PRE)
4. vsl odbavovať bohoslužbu: Tu chodzi omšu koňčic (Sobrance); Ten kňeź bars šumňe koňči (Dl. Lúka BAR)
5. neos. diať sa, prebiehať: Co śe to ve śvece koňči?! (Studenec LVO)

končiť sa nedok. (koňčic śe) dospievať ku koncu, prestávať, mať koniec: A uš ked mala sa končiť tá svaďba, tak (dávali) sa to tedi volalo radosňík (Lišov KRU); Uš sa končí mladba (Vištuk MOD); Ľudze jih biju, tim śe veśeľe koňči (Rankovce KOŠ)
F. zboží sa uš končí (Lukáčovce HLO) - dozrieva

končiť ndk
1. ukončievať, dokončievať: finio: dokonáwám, zawjram, končjm, konec ďelám (KS 1763); končila reč swú (BR 1785)
2. robiť hrot, zahrocovať: cacumino: wrchugem, zawrssugem, sspicugem, končjm (KS 1763); acuo: ostrím, končjm (AP 1769); k. sa mať koniec niekde; dospievať ku koncu: rebra od pazuch začate na slabine se končia (KoB 1666); terminatur: končj sa (KS 1763)