konár -a L -i mn. -e m. výrastok kmeňa, kt. je súčasťou koruny stromu, vetva, haluz: hlavný k., k-e obťažkané ovocím
● → píliť k. pod sebou;
konárový príd.;
konárik -a m. zdrob.
konár -ra L -ri pl. N -re m.
konár -ra L -ri pl. N -re m. ▶ časť stromu al. kra, spravidla vyrastajúca z kmeňa, ktorá je súčasťou koruny; syn. vetva, haluz: suchý, ovisnutý, zlomený k.; bukový, lipový k.; spráchnivené, odumreté konáre; odrezať spodné konáre stromu; sedieť na konári; konáre prečnievali cez ohradu; vtáčiky poletovali z konára na k.; Tamto je jabloň a na jej konároch sa červenejú jablká. [M. Ďuríčková]; Studený severák potrepával holými konármi briez. [M. Zelinka]; Cítil sa ako odpílený konár, vyschnutý, zbytočný. [Vč 1971] ◘ fraz. píliť pod sebou konár vlastným neuváženým, nerozumným konaním sa zbavovať istoty, opory, sám si pripravovať pád, záhubu ▷ konárik -ka pl. N -ky m. zdrob.: krehké, kvitnúce konáriky; Hybké konáriky poklesli pod vankúšikmi snehu. [E. Čepčeková]
konár výrastok kmeňa, ktorý je súčasťou koruny stromu • vetva • haluz: spodné konáre, vetvy, haluze stromu; odrezať suché vetvy, haluze • drúk (odlomený konár zbavený vetvičiek a lístia): bukový drúk • rázga (suchý konár) • expr. chabina (odlomený konár): ohnať sa chabinou • kniž. ratolesť (menší konár): ratolesť z brezy • expr. vetvica (Podjavorinská) • nár. sneť (Timrava)
výhonok novo narastená časť rastliny: vŕba má nové výhonky • letorast (výhonok drevín, ktorý vyrástol za jedno vegetačné obdobie): brezové letorasty • konár • vetva • haluz (väčšie výhonky): konáre, vetvy, haluze obťažené ovocím • mládnik: strom vyhnal mládniky • kraj.: omlad • omlaď • omlada; odnož (prízemný rastlinný výhonok) • šľahúň • bot. poplaz (plazivý výhonok): jahodové šľahúne, poplazy • zried. výhon (Vajanský) • kniž. ratolesť: olivová ratolesť
konár, -a, 6. p. -i, mn. č. -e m. časť koruny stromu, vetva, haluz: hlavný, bočný k.; konáre obťažené ovocím (Kuk.); obkliesniť holé k-e, suché k-e; Čierne hraby rozpínali svoje konáre. (Urb.) Vietor šušťal v konároch jedlí. (Kal.); pren. konáre rúk (Fr. Kráľ)
● píliť, podrezávať pod sebou konár sám sa zbavovať opory;
konárový príd.: k-é nosidlá z konárov;
konárik, -a m. zdrob.
gonár p. konár
konár m. (gonár) výrastok kmeňa, časť koruny stromu, vetva, haluz: Na jennom konári sa ňeuroďili jablká (Návojovce TOP); Odlamaľi śe dva konari na dube (Žakarovce GEL); Narubaľi mlade brezovo konare (Rozhanovce KOŠ); gonar (Bobrovec LM); konár (Kolárovice BYT, Lukáčovce HLO); konárik m. zdrob.: Kelo konárikó pot tó čerešnó! (Kameňany REV)
konár m časť koruny stromu, haluz, vetva: na ochen suche konare lepsse su nes čerstwe (SJ 18. st); ťahnú se hore konáre a ratolesty (PH 1770); wine prutky a konare (PR 18. st); -ik, -ek dem: geden konarik; ruže očistiš od suchich konarkow (PR 18. st)