kolega -u mn. -ovia m. človek rovnakého povolania; spolupracovník: k. z úradu, zo štúdií; pán k.! oslovenie;
kolegyňa -e -gýň ž.;
kolegynka -y -niek ž. hypok. (obyč. v oslovení)
kolega -gu pl. N -govia m.
kolega -gu pl. N -govia m. ⟨lat.⟩ ▶ človek s rovnakým al. podobným povolaním, zamestnaním, funkčným postavením a pod., spolupracovník: bývalý, mladší, skúsenejší, starší k.; herecký, redakčný k.; k. z práce, zo školy; stranícky k. člen rovnakej strany; dobrá spolupráca s kolegami; pozvať si kolegov a priateľov; dobré vzťahy medzi kolegami; dať kolegovi radu; ísť spolu s kolegami na služobnú cestu; pozdraviť kolegov □ rezortný kolega človek zastávajúci rovnakú funkciu v centrálnom orgáne (obyč. o zahraničnom partnerovi); milý kolega, (vážený) pán kolega oslovenia ▷ kolegyňa -ne -gýň ž.: dlhoročná k.; zastupovať kolegyňu; volá k. z práce □ milá kolegyňa, (vážená) pani kolegyňa oslovenia; kolegynka -ky -niek ž. hypok.: naša mladá k.; moje milé kolegynky
kolega -u m. (kolegyňa -ne ž.) ‹l› vzájomné označenie (oslovenie) príslušníkov toho istého povolania al. zamestnania: k. v úrade; k. zo štúdií
kolega p. spolupracovník
spolupracovník kto spoločne s niekým pracuje na jednom pracovisku al. na spoločnom diele: vedeckí spolupracovníci • kolega: stretnúť sa s kolegom z predchádzajúceho pracoviska • pejor. kolaborant (spolupracovník s politickým nepriateľom): odsúdiť kolaborantov
kolega, -u, mn. č. -ovia m. druh v povolaní, spolupracovník: pán k. priateľské oslovenie spolupracovníka v niektorých povolaniach
kolega m lat druh v povolaní, spolupracovník: pan richtař spolu s collegami swymi to zanedbali včiniti (B. BYSTRICA 1610); wssem panom radnym, mim panom collegom (s. l. 1688 E); gednu drewgenku swemu collegowi poslal (JELŠAVA 1788)