klin -a m.
1. nadol sa zužujúci plochý nástroj na štiepanie, upevňovanie ap.: vraziť k. do dreva, podložiť nábytok k-om
2. vec podobná klinu: pulóver s k-om vpredu
● k. k-om vybíjať naprávať vec tým, čím sa pokazila; → vraziť k. medzi niekoho, niečo;
klinový príd.: k-é písmo v podobe klinov; k. remeň s klinovým profilom
Klin nad Bodrogom -na L -ne m. obec na východnom Slovensku v Trebišovskom okrese južne od Trebišova;
Klinčan, Bodrockoklinčan -na pl. N -nia m.;
Klinčanka, Bodrockoklinčanka -ky -niek ž.;
klinský, bodrockoklinský -ká -ké príd.
Klin -na L -ne m.
1. obec na severnom Slovensku v Námestovskom okrese severne od Námestova
2. časť obce Klokočov v Čadčianskom okrese;
Klinčan -na pl. N -nia m.;
Klinčanka -ky -niek ž.;
klinský -ká -ké príd.
klin -na/-nu pl. N -ny m. 1. ▶ jednoduché ručné náradie hranolovitého tvaru zužujúce sa do hrotu, používané na upevnenie stability predmetov al. na štiepanie materiálov: drevený, železný k.; štiepací k.; vbiť k. do brány; vtĺkať kliny do muriva; zaistiť vozidlo podložením klinov pod kolesá; vyplniť klinmi medzery medzi prepravovanými doskami; robiť klinom dieru do zeme □ archeol. pästný klin jednoduchý kamenný nástroj paleolitického človeka na spracúvanie materiálu a výrobu iných nástrojov; geod. geodetický klin pomôcka na meranie dĺžkovej hodnoty malej medzery; optický klin hranol na vytváranie konštantného diaľkomerného uhla; ban. úhybový klin vrták na horniny na narovnávanie vybočených vrtov 2. tech. ▶ kovová súčiastka používaná na rozoberateľné spojenie dvoch strojných častí tak, aby sa prenášal krútiaci moment al. iná striedavá sila v stroji: priečny, pozdĺžny k.; k. spája remenicu s hriadeľom 3. ▶ protetická pomôcka na rehabilitáciu chrbtice, končatín a pod.: polohovací k.; ležať na kline 4. ▶ čo vzhľadom, tvarom pripomína predmet al. ručné náradie zužujúce sa do hrotu: malý k. územia; pozorovať k. letiacich husí; k. hory územný výbežok medzi dvoma potokmi 5. odev. ▶ trojuholníková časť látky, ktorá sa všíva do odevu na rozšírenie základnej plochy látky: plecný, pazušný k.; rozkrokový k. nohavíc; všité kliny so zipsami 6. voj. ▶ formácia bojovej techniky; zoskupenie ozbrojencov v zásahovej akcii pri boji zblízka: tankový k.; stáť na čele klinu ◘ fraz. vraziť klin medzi niekoho, medzi niečo, do niečoho zničiť jednotu, spôsobiť rozdelenie niekoho, niečoho ◘ parem. aké drevo, taký klin, aký otec, taký syn; klin sa klinom vybíja vec sa dá napraviť obyč. tým, čím sa pokazila
klin -u m., klina -y ž. ‹f› ekol. postupná al. stupňovitá (graduálna) zmena v súvislých populáciách organizmov;
klinálny príd.: ekol. k-a variabilita premenlivosť organizmu spôsobená postupnou zmenou určitého znaku vnútri areálu druhu
klin, -a m.
1. zahrotený kus dreva, kameňa al. kovu, slúžiaci na rozličné ciele (napr. na štiepanie dreva, na podkladanie kolies a pod.): vraziť k. do dreva; archeol. pästný k. nástroj predhistorického človeka
● ani k-om mu to z hlavy nevybijú nedá sa presvedčiť, je tvrdohlavý; klin sa klinom vybíja (porek.) čím sa niečo pokazilo, tým sa to aj napraví; vraziť k. medzi priateľov rozdeliť, znepriateliť ich; vraziť k. do boku nepriateľskej armády roztrhnúť ju;
2. čo má podobu klina: divé husi letia v k-e; meteor. k. vysokého tlaku vzduchu;
3. veľký klinec, na konci obyč. zahnutý: zabiť k. do steny; šaty visia na k-e;
tech. ostrý železný predmet na spájanie trámov, dosák ap.;
klinový príd. majúci tvar klina: k-é písmo typ ideografického písma u starých Sumerov, Babylončanov a Asýrčanov; k-ý znak;
klinok, -nka m. zdrob.
(jeden) klin; (bez) klina; (ku) klinu; (vidím) klin; (ó) klin!; (o) kline; (s) klinom;
(tri) kliny; (bez) klinov; (ku) klinom; (vidím) kliny; (ó) kliny!; (o) klinoch; (s) klinmi;